0

Opäť nastal ten deň, deň ktorý ráno začal, a večer skončil. Deň, keď necítim v sebe štipku radosti z ranného svetla, či vychádzajúceho slnka. Keď necítim ten príval čerstvého vzduchu po otvorení okna, a nadýchnutí sa prichádzajúceho vzduchu cez okno do vnútra izby. Zadívam sa, a stále cítim tu ťažobu na srdci. Strach, čo tento nový deň prinesie. Či azda bude taký ako predošlý, či azda horší? Zrazu pociťujem že sa trasiem, a tak okno znovu zatvorím, a sadnem si na posteľ. Prichádzam na to, že tras neustúpil, že to nespôsobil vonkajší chlad, ale chlad môjho vnútra, ktorý vyviera z môjho srdca. Azda už načisto ochladlo a už prestane biť, alebo ešte mi ostávajú niekoľko dní života na tejto zemi. Zas ma premáhajú tie isté pocity, s ktorými som predošlý deň zaspával. Zas ma premohla tá bezmocnosť, strach, ľútosť, slabosť, nechuť ďalej kráčať týmto novým dňom, či samotným životom. Zas je to tu. Tak ako včera, ako predvčerom, ako posledné roky môjho života. Mal som už dávno skončiť s týmto všetkým, a nedúfať, že sa ešte niečo môže zmeniť, že niečo bude lepšie, krajšie. Prečo som tak hlúpy a stále dúfam v niečo čo sa nestane, čo nepríde. Mal som už odísť dávno, a teraz by som nemusel prežívať tie isté pocity dookola môjho života. Ach, nemám silu ani skoncovať s tým, na čom mi aj tak nezáleží. Možno by najlepšia voľba bola všetko zanechať tak, nikomu nič nepovedať, nevysvetliť a odísť raz a navždy z tohto sveta. Bez vysvetlenia, bez listu na rozlúčku. Veď, kto by ich čítal, kto by ich pochopil. Veď, ako môžu niekoho pochopiť po smrti, keď za života ho nepochopili ani raz. Veď ako mohli pochopiť, keď ani nevedeli vypočuť. Veď ako mohli vypočuť, keď tu ani neboli. Veď načo by tu boli, keď som aj tak nikto. Nie som ani vzduch, nie som úplne nič. Vzduch môžeme dýchať, môžeme si užívať jeho čerstvosť, jeho ranný chlad. Ale čo zo mňa. Zo mňa nikdy nič nebolo, a veru, že ani nikdy nič nebude. Ani človek, ktorý niečo dokáže, ktorý v živote bude bojovať, ktorý v živote nesklame. Ba som vôbec človek? Veď keby som ním bol, nemal by som vôkol seba aj druhých, priateľov? Každý odišiel, nie som pre nikoho dobrý, dosť dobrý na prehodenie pár slov. Možno ma už nič lepšie nečaká. Teda načo čakať, až vyjde slnko, ak v mojom živote som nikdy nepocítil jeho teplé lúče. Teda načo čakať? Onedlho príde večer, svetlo pominie, nastane tma, a moje oči stratia všetku nádej, ktorú videli v novom dni. Stratia poslednú štipku nádeje, že sa niečo zmení, že sa niečo udeje. Načo čakať na nový deň, na zajtrajšie ráno. Možno je čas, čas nato aby som odišiel a viac sa nevrátil. Povedať iba pár slov na rozlúčku, napísať zbohom na čistý list papiera, možno dať najavo, že viac sa pre mňa trápiť nik nemusí.

Smajli zodpovedané