Keď to vonku bolí!

„Kráčal po námestí tak, ako každý deň cestou z práce. Zrazu pocítil silnú úzkosť. Myslel si, že sa udusí, alebo že dostal infarkt. Obhliadol sa okolo seba, ľudia sa naňho zvláštne pozerajú. Asi mu nezavolajú pomoc, ak sa mu naozaj niečo stane. A poliklinika je tak ďaleko. Určite tam nedôjde. S vypätím síl si zavolá záchranku sám, nevládze. Lekári podstupujú základné vyšetrenia. Nič sa nezistilo, testy ukazujú všetko v norme. Mohol sa vrátiť domov. Od tejto udalosti mal vždy zvláštny pocit, keď prechádzal po tom istom námestí. Nechcel sa tam sám vrátiť a zmenil trasu. O 2 týždne neskôr sa situácia zopakovala, keď so svojou manželkou vchádzal do samoobsluhy na námestí. Výsledky boli negatívne. Aj keď najskôr nechcel, nakoniec súhlasil s vyšetrením u psychiatra.“

Ilustračný príbeh muža v úvode tohto článku je pomerne častým obrazom života ľudí, ktorým sa do života zaplietla zvláštne znejúca porucha agorafóbia. Je to porucha veľmi nepríjemná, nie len svojimi príznakmi, ale aj možnými dopadmi na život.

Pojem agorafógia podrobne popísal Westphal v roku 1871. Ako strach z otvoreného priestranstva ju už ale spomínal aj Hippokrates. Je to strach z verejných priestranstiev, preplnených miest, skupín ľudí, z obchodov, cestovania, jazdy výťahom či uzatvorených priestorov a pod.

Úzkosť, ktorá v týchto situáciách prichádza môže vyvolať priamy kontakt s týmto podnetom, ale napr. aj približovanie sa ku konkrétnemu miestu alebo samotné očakávanie, keď človek predpokladá, že sa v podobnej situácii ocitne. Ako spôsob vyrovnávania sa s týmito ťažkosťami je časté vyhýbavé správanie. Ľudia sa snažia za každú cenu vyhnúť stresujúcej a úzkosť vyvolávajúcej situácii, čo najviac ju oddialiť, alebo si aspoň nájsť niekoho, kto to s nimi absolvuje. Takéto správanie je kontraproduktívne, nakoľko prehlbuje strach z týchto udalostí a negatívne ovplyvňuje sebavedomie človeka.

Pôvodné spúšťače úzkostných pocitov sa časom rozširujú o ďalšie podobné, zvyšuje sa ich intenzita a celkový vplyv na život. Vyhýbavé správanie môže byť hodnotené podľa toho, nakoľko obmedzuje bežné fungovanie človeka od ľahkého až po ťažké. Ľahká agorafóbia môže znamenať, že sa daný človek obáva cestovať sám na väčšie vzdialenosti, ale je schopný dôjsť do práce, v kine dáva prednosť sedeniu na kraji, aj keď tam chodí rád a pod. Stredná agorafóbia môže znamenať, že pacient je schopný pohybovať sa v desaťkilometrovom okruhu okolo svojho bydliska, ale iba v doprovode, nakupuje mimo špičky v menších obchodoch ale vyhýba sa supermarketom, lietaniu a pod. Ťažká agorafóbia môže znamenať, že človek už neopúšťa domov a svoje okolie. Tieto úrovne vyhýbavého správania sa môžu u niektorých ľudí držať stabilne na jednej úrovni po celý život. U niektorých ľudí ale môže výrazne kolísať (Praško, 2005).

Prejavy agorafóbie sú pomerne jasné. Dali by sa rozdeliť do troch kategórií: obávané situácie, špecifické automatické myšlienky a typické telesné problémy.

Typickými situáciami, ktorých sa človek s agorafóbiou obáva sú dopravné prostriedky, verejné miesta, kde býva veľa ľudí, ako sú samoobsluhy, obchodné domy, reštaurácie či tržnice, otvorené miesta s veľkou plochou, napr. námestia a štadióny, uzavreté a obmedzené miesta, ako výťahy, mosty či tunely. Ďalej sem patria rôzne sály, napr. v kine, taktiež situácie keď má človek byť doma sám, či byť ďaleko od pomoci. Častými sú taktiež situácie pobytu mimo domu a napr. čakanie v rade alebo na zastávke (Praško, Vyskočilová, Adamcová, & Prašková, 2008).

Pre agorafóbiu sú typické aj špecifické automatické myšlienky a predstavy. Najčastejšie sú uvádzané „A čo ak dostanem infarkt?“, “Čo ak nad sebou stratím kontrolu?“, „Čo ak sa zbláznim?“, „Už je to tu zas!“, „Umriem!“, „Je to infarkt! Mrtvica!“, „Musím rýchlo utiecť!“, „To neprežijem!“, „Všetci to na mne uvidia!“, „Nikto mi nepomôže!“, „Okamžite potrebujem doktora“, „Radšej sa tomu vyhnem!“, „To nemôžem nikdy vydržať!“, „Odvezú ma do blázninca!“. Tieto a podobné myšlienky sú samozrejme súčasťou bežného života a nemusia nutne znamenať agorafóbiu. Za problematické ich môžeme považovať vtedy, ak negatívne ovplyvňujú kvalitu života (Praško, Vyskočilová, Adamcová, & Prašková, 2008).

Aby sme uzatvorili triádu typických znakov agorafóbie, je nutné spomenúť aj telesné príznaky, ktoré sa spravidla pri agorafóbii vyskytujú. Častými sú telesné problémy ako zrýchlený tep a búšenie srdca, ťažoba na hrudi, pichanie a bolesť v hrudi, neschopnosť nadýchnuť sa, pocit dusenia sa, nadmerné potenie, zrýchlené dýchanie, bolesť hlavy a pichanie v hlave, závraty, zápcha, návaly tepla či chladu, silný tras celého tela, ťažké nohy, ruky, či celé telo, nechutenstvo, poruchy menštruačného cyklu celková únava a malátnosť a iné (Praško, Vyskočilová, Adamcová, & Prašková, 2008).

Dôvod, prečo dokáže byť agorafóbia taká intenzívna a prečo sa dokáže rýchlo rozvinúť je tzv. bludný kruh fungovania príznakov pri agorafóbii (Prašková & Praško, 1999). Spúšťače vytvárajú automatické myšlienky (obavy). Z nich potom prirodzene vychádza správanie, ktoré má tieto obavy zredukovať. V zapätí sa objavujú telesné reakcie a emócie. Emócie spätne vyvolávajú automatické myšlienky, čím sa kruh uzatvára.

Ako z toho von?

Agorafóbiu je možné odhaliť aj rutinným psychiatrickým vyšetrením. Je dobré neodkladať riešenie tejto situácie na neskôr. Ako sme videli, bludný kruh môže viesť ku stavu, ktorý sa rieši veľmi náročne, k ťažkej agorafóbii. Ak napr. manžel žiada manželku, aby s ním neustále všade chodila, pritom sám sa obáva vyjsť z domu, správanie rodiny v prípade agorafóbie, ktoré týmto požiadavkam vyhovie, môže agorafóbiu prehlbovať. Vyšetrenie u psychiatra je teda namieste, a je pri tom potrebné sa pripraviť na otázky o situáciách, kedy sa úzkosť prejavuje, na jej priebeh, na stratégie, ktoré nám pomáhajú úzkosť zvládať, tiež na anticipačnú úzkosť (čo je úzkosť vyvolaná očakávaním stresujúcej situácie), na lieky, iné osoby v okolí a na vplyv úzkosti na bežný život. Dôležité je taktiež anamnéza telesných príznakov.

Adekvátna liečba prináša väčšine ľudí dramatické zlepšenie. Na úrovni symptómov je najúčinnejšia kognitívno-behaviorálna terapia, v prípade potreby podporovaná farmakoterapiou. Keďže sociálna a rodinná situácia ľudí trpiacich agorafóbiou je často zložitá, odporúča sa tiež rodinná a skupinová psychoterapia (Praško, 2005).

Základným cieľom liečby agorafóbie je odstránenie vyhýbavého správania a zníženie úzkosti v situáciách, ktorých sa pacient obáva. Ak je agorafóbiou zasiahnutá aj životná situácia, je cieľom terapie aj jej náprava. Z dlhodobého hľadiska je cieľom zabrániť vzniku nových situačných úzkostí a vyhýbavého správania, ale aj sekundárnych dôsledkov, ako je alkoholizmus, nadmerné užívanie benzodiazepínov a iných návykových látok a prevencia depresie (Praško, 2005).

Mať strach na ulici a v podobných situáciách, ako boli v tomto texte uvedené, nemusí nevyhnutne znamenať agorafóbiu. Ale byť obozretní a poznať možné riešenia nie je na škodu nikomu z nás.

Článok je súčasťou projektu, ktorý bol finančne podporený z Dotácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Zdroje

Praško, J. (2005). Úzkostné poruchy. Praha: Portal.

Praško, J., Vyskočilová, J., Adamcová, K., & Prašková, H. (2008). Agorafobie a panická porucha: jak je překonat. Praha: Portal.

Prašková, H., & Praško, J. (1999). Úzkostné a fobické poruchy. Praha: Galén.