Sila myšlienky

„Cogito ergo sum“ alebo „Myslím, teda som“. Známy to výrok nemenej známeho francúzskeho filozofa Reného Descartesa, ktorý naznačuje dôležitosť samotného myslenia ako prirodzenej ľudskej činnosti. Čím však to myslenie vlastne je? A čím je jeho základná častica, teda myšlienka?

Priznám sa, neviem, či doposiaľ jestvuje nejaká univerzálna, exaktná, či všeobecne platná definícia pojmu myšlienka. Ak by náhodou aj existovala, dokázala by nejaká veta či súvetie skutočne vystihnúť podstatu tak abstraktného a zložitého javu, akým samotná myšlienka nepochybne je?

Každý deň nám hlavou prebehne nespočetné množstvo myšlienok. Niektoré z nich sú príjemné, viažu sa na radostné spomienky či na zaujímavé a vzrušujúce výzvy budúcnosti. Sú však aj také myšlienky, ktoré nás vedia potrápiť, zarmútiť či zraniť. Hoci by sme sa im najradšej vyhli, nie vždy je to možné. Náš život je akási mozaika zložená z pekných, no aj z tých menej príjemných okamihov, preto je celkom prirodzené, že niekedy nad nami takéto pochmúrnejšie myšlienky získajú moc.

Občas sa stane, že nás tieto myšlienky „navštevujú“ častejšie, než by sme chceli. Akoby prichádzali odniekiaľ mimo nás a nechceli nám dať pokoj. Múdre knihy takéto myšlienky označujú ako nutkavé či obsedantné. V takýchto chvíľach by sme najradšej siahli po nejakom vypínači, ktorý by takéto myšlienky dokázal zastaviť. Žiaľ, doposiaľ nikto takýto vypínač neobjavil.

Netreba však strácať nádej. Rôzne psychologické smery a prístupy formulujú rôzne spôsoby, ako tieto chmúrne myšlienky, takpovediac, prekabátiť. Napríklad v zmysle behaviorálnych teórií sa máme prostredníctvom rôznych nácvikov a tréningov naučiť dostať podobné myšlienky pod kontrolu. Humanistické teórie sa nám v danom kontexte snažia pomôcť pochopiť a prijať naše myšlienky ako bezprostrednú súčasť nášho ja, ako súčasť našej celistvosti a tým pádom za ne prevziať zodpovednosť a následne ich ako svoju neoddeliteľnú súčasť v sebe spracovať. Dynamické teórie zas zastávajú názor, že za myšlienkami, ktoré nám spôsobujú splín, pravdepodobne stoja rôzne nespracované záležitosti z našej minulosti či detstva, ktoré si často ani neuvedomujeme, no ktoré je potrebné spracovať a vyrovnať sa s nimi. Pravdaže, jestvujú aj ďalšie prístupy, ktoré sa na vec pozerajú zo svojho uhla pohľadu.

Aj keď sa názory jednotlivých prístupov od seba odlišujú, jedno, a dovolím si tvrdiť, že to najdôležitejšie, však majú spoločné. Tým je skutočnosť, že sme to jedine a práve my, ktorí sa môžeme s ťaživými a neľahkými myšlienkami vysporiadať. Všetko je teda v našich rukách, čo je obrovská devíza. Pravdaže, vyžaduje si to nemálo času a úsilia, no to je cena, ktorá rozhodne stojí za to.

Rád by som ešte na chvíľku venoval pozornosť pozitívnej myšlienke a jej sile. Nie, nebojte sa, nechystám sa prezentovať žiadne ezoterické myšlienky, hoci nič proti nim nemám. V tejto súvislosti budem vychádzať z mojej vlastnej skúsenosti.

Posledných niekoľko týždňov či mesiacov pre mňa nebolo práve ľahkých. Nekonečné množstvo povinností, stresu a k tomu aj jedna smutná rodinná udalosť mi dali poriadne zabrať. Odrazu akoby mi všetko prestalo vychádzať, akoby sa mi vo všetkom prestalo dariť. Nič som nestíhal, bol som mrzutý a myslel len na svoje zlyhania. Ráno, keď som vstával z postele a uvedomoval si, koľko povinností ma v nadchádzajúcich hodinách čaká, prvé, čo mi prebiehalo hlavou, boli myšlienky na to, že to jednoducho nestihnem, nezvládnem. A hádajte, čo sa stalo. Zrejme tušíte správne. Skutočne sa mi po takomto „rannom vnútornom naladení“ nepodarilo stihnúť a vykonať všetko to, čo som mal v pláne.

Vedel som, že potrebujem nejakú zmenu. Vedel som tiež, že táto zmena musí vzísť zo mňa samotného. Lenže, ako na to?

Zameral som sa práve na svoje myslenie. Jedného večera, ako som len tak sedel a dumal nad nesmrteľnosťou chrústa, som si v duchu povedal, že predsa nie je nijakým umením myslieť pesimisticky. Naopak, umením je nájsť aj v tom zlom niečo dobré. Tak prečo by som teda aj ja nemohol byť takýmto umelcom?

Začal som sa teda v týchto pre mňa neľahkých časoch sústrediť na to dobré a pozitívne, čo v mojom okolí bolo. Myslím si, že vždy je v našom okolí niečo také, len si to, žiaľ, občas nedokážeme uvedomiť. A naopak, prestal som sa sústrediť na svoje zlyhania. Každé ráno som vstával s myšlienkou, že aj keď povinností (aj tých nepríjemných) je stále veľa, je v mojich silách popasovať sa s nimi a úspešne ich zvládnuť.

Úspech sa nedostavil hneď, no postupne, každým dňom som sa cítil o niečo lepšie a veci sa v konečnom dôsledku začali opäť dariť. Pochopil som, akú veľkú silu v sebe skrýva taká drobná vec, akou je myšlienka. A akú obrovskú silu v sebe nesie pozitívna myšlienka.

Svoju myšlienkovú úvahu som začínal citátom a rád by som ju tak trochu symbolicky citátom aj ukončil. Pred nejakým časom, počas príjemného, slnečného popoludnia, som sa prechádzal bratislavským Horským parkom, keď som zrazu uvidel jednu neobyčajnú, drevenú lavičku. Neobyčajnou ju robila veta, respektíve myšlienka, ktorú kedysi vyslovil Mark Twain: „Daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom tvojho života“.

Čo si o tom myslíte?