Stačí tak málo – BYŤ ZASE DIEŤAŤOM

Dnes som, ako mnohý z dní posledných mesiacov strávil v bazéne. Nie, nie som vrcholový plavec, ani sa nepripravujem na olympiádu, či triatlon. Posledných pár mesiacov pôsobím ako tréner plávania v jednej plaveckej škole a snažím sa „predať“ moje skúsenosti s plávaním svojim malým žiačikom. Každý týždeň iná škola, iné deti, iné charaktery, či iné správanie. Častokrát idem domov z plavárne unavený a vyčerpaný. Mamičky, či pani učiteľky, sediace na brehu nás občas pochvália, ako nám to s deťmi ide a ako veľmi im dávame. Pravdou však je, že to oni dávajú nám. Ich bezprostrednosť správania, to, že nemajú problém povedať „tréner si nejaký smutný, tak my ťa dnes budeme poslúchať“, ale taktiež aj (ako som mal dnes možnosť počuť na svoju osobu 😀 ) „a ty si sa čo? s koňom zrazil?“.

Aj napriek tomu, že občas prídem z tréningov domov poškriabaný, nakoľko malí škôlkari vo mne vidia unikátny spôsob transportu z jednej strany bazénu ku šmýkalkám a toboganom a neváhajú sa na mňa zavesiť aj siedmy naraz a vybojovať si čo najlepšie miesto na mojom chrbte aj za cenu kopancov a kriku, túto „prácu“ mám rád.

Minulý týždeň som mal na starosti svoju skupinu. Okrem klasickej výučby, kedy som sa snažil, aby sa deti počas týždňa naučili čo najlepšie plávať a mali tak dobré základy pred letom a návštevami rôznych aquaparkov, či vodných nádrží, som sa snažil celý výcvik odľahčiť. S deťmi občas vtipkujem na svoju, či ich adresu. Po pár hodinách tak majú možnosť spoznať ma, vedieť čo si môžu dovoliť, pochopia, že vieme byť kamaráti.

Práve počas minulotýždňového výcviku tento prístup priniesol svoje ovocie. V posledný deň za mnou prišla jedna desaťročná žiačka a vraví mi: „Miško, po tréningu sa neponáhľaj. Niečo som ti priniesla“. O toho momentu až do konca tréningu som bojoval ako malé dieťa s nedočkavosťou a zvedavosťou, čo mi asi tak mohla priniesť? Po tréningu som sa rýchlo osprchoval, vysušil a prezliekol. Prechádzal som šatňami a s malou Jesikou sme sa stretli v chodbičke, kde sme sa prezúvali. Vtlačila mi do ruky darčekovú taštičku previazanú červenou stužkou. Po otázke, či jej nebude vadiť, ak nazriem dovnútra, aj napriek tomu, že sú naokolo jej spolužiaci, nahodila na tvár šibalský úsmev a povedala, že je to v pohode. Po otvorení taštičky som vnútri našiel čokoládku Orion, gumených medvedíkov Jojo a obálku. Čokoláda a medvedíci samozrejme potešili nielen mňa, ale aj moje prázdne brucho. Boli však iba malou kvapkou v oceáne oproti tým pár slovám, ktoré boli napísané detskou rúčkou na malom papieri. „Ďakujem za všetko čo si pre mňa spravil“. Za týmto odkazom ešte podpis malej Jesiky a nakreslené srdiečko.

Z tohto krátkeho odkazu žijem dodnes. Hreje ma pri srdci a ja viem, že to, čo robím je dobré, pretože ľudia „zvonka“ to dokážu oceniť.

Núti ma však pýtať sa: „Kde sa z nás vytratila detskosť?“, „Kedy v našich životoch nastáva ten moment, kedy sa začíname hanbiť ako Adam a Eva, keď zistili, že sú nahí?“, „Čo spôsobí, že päťročné deti držiace sa za ruky, počas toho, ako kráčajú schodmi ku tobogánu, sa za svoje „spojenie“ nehanbia?“. Však si len predstavte reakciu spolužiakov, keby Janko a Anička, ktorí majú trebárs len desať rokov, kráčali ruka v ruke a tvrdili by, že sú len dobrí kamaráti? Ich okolie by ich prinajmenšom vysmialo, alebo by na ich adresu dlhodobo vysielalo posmešky typu „milenci sa milujú“, prípadne „Janko a Anička, to je veľká láska, až pod nimi posteľ praská“. Spomínam len na vetičky z môjho detstva. Neviem posúdiť, či sú tie dnešné rovnaké alebo úplne odlišné.

Mám však pocit, že v dnešnej dobe skutočne platí, že deti nútime, aby boli čím skôr dospelé a racionálne uvažovali a v momente, kedy už dospelými sú, ľutujeme ako rýchlo rastú a tak tíško žiadame Boha, aby boli zase raz trošku deťmi.

Pravdou však je, že my, ako neomylní a bezchybní dospelí, sa často tvárime, ako keby sme zjedli všetku múdrosť sveta. Často deti poučujeme o tom, ako majú pracovať, ako je niečo najlepšie, či sa im snažíme do ich malých hlávok vtlačiť názor, že oni sú tými, ktorí nemajú vlastný názor a majú sa riadiť tým našim.

Často však mám pocit, že práve my dospelí sme tými, ktorí by sa mali učiť od detí. A začať by sme mali práve na úplnom dne. Trebárs práve snahou zažiť momenty, kedy sme prišli domov špinaví, v roztrhaných šuštiakoch, či s odretými kolenami. Momenty, kedy sme na koľajnice za bytovkou ukladali drobné, ktoré sme našli doma spadnuté medzi vankúšmi sedačky, so snahou vyrobiť si jedinečné platidlo, s ktorým sme kupovali od kamarátov Tatrovky piesku, ktorý sme potrebovali na stavbu nášho hradu.

Na to, aby boli tieto časy aspoň malou realitou netreba veľa.

Stačí predsa tak málo – BYŤ ZASE DIEŤAŤOM.