Komentáre k Prečo ľudia ubližujú sami sebe?

Od: AH

AH — Tue, 12 Jan 2016 12:41:30 +0000

Mne je niekedy ťažké pochopiť, ako sa môže človek cítiť, ako veľmi zle, že siahne až po noži, žiletke… Ale nemám ho za blázna, alebo za niekoho hodného na psychiatriu.. Myslím si, že stres a záťaž, ktorá vznikla, a pôsobí, je už pre neho tak neúnosná, že v momente, keď siahne po žiletke, ju inak nevie jednoducho riešiť a zvládnuť.. Aj keď prežívam aj ja ťažké chvíle, snažím sa v nich nájsť nejaké pozitíva, alebo ako si Ty písala, jednoducho ísť prevetrať hlavu športom… Čím viac sa zaoberám problémom, tým viac ma pohlcuje.. Preto je skvelé, že sa aj Ty snažíš ZMENIŤ myšlienky, a venovať sa niečomu inému..

Od: Mirka

Mirka — Mon, 11 Jan 2016 01:21:13 +0000

Ja si tiež nemyslím, že človek, ktorý si nejakým spôsobom ubližuje, by mal hneď patriť na psychiatriu. Ako už bolo spomenuté, za ublížením si, môže byť veľa skrytých vecí o ktorých nikto nemusí ani len vedieť. Ak človek dokáže o problémoch rozprávať, je to ten lepší prípad, ale čo vtedy, ak o tom rozprávať nedokáže?
Istý čas človek dokáže s problémami bojovať sám, no občas sa môže dostať do situácie, kedy si už sám pomôcť nevie, nedokáže…a ak ešte k tomu má problém o tom niekomu povedať- Začne sa správať “zvláštne”…začne si ubližovať, aby zabudol či potlačil duševnú bolesť aspoň na chvíľu a vtedy môže pre rodinu, kamarátov, známych vyzerať ako “blázon” …no, vtedy len možno potrebuje vedieť, že v tom nie je sám, že sú okolo neho ľudia, ktorým na ňom záleží… a ak takých priateľov má, tak je to dar…

Od: Smajli

Smajli — Wed, 06 Jan 2016 17:17:16 +0000

Akurát včera som sa bavila s kamošom, ktorý si tiež zvykol ubližovať. Mám ho veľmi rada, vždy mi na ňom záležalo. A tak som sa ho opýtala, aké to pre neho bolo a prečo to robil. Povedal mi,že keď už nezvládal vnútornú bolesť, pocit samoty, rozpadnuté vzťahy, nepokoj doma a nemal nejaký zmysel v živote, všetko sa proste kazilo, tak vtedy aspoň presunul pozornosť z vnútornej bolesti na vonkajšiu a cítil sa lepšie. No nezaberalo to dlhodobo a keď sa toho zas nazbieralo, tak už mal na mále, aby naozaj aj ukončil svoj život….povedal,ale že neskôr si uvedomil,že mu pomáha hudba, ako spomínaš, alebo napísať básničku a venovať ju konkrétnej osobe, ísť sa prejsť, nemyslieť na to, čo ho trápi ale sústrediť sa na to, za čo dokáže byť v živote vďačný….a v neposlednom rade ho dosť držala viera. Najmä viera v to,že Niekto ho naozaj miluje aj takého akým je….
V úvode si položila otázku,či takýto človek patrí na psychiatriu….nemyslím si to, takýto človek potrebuje prijatie, priateľa, nájsť svoju vnútornú silu a nie dostať nálepku “rizikový pacient”, aj keď to môže byť veľmi individuálne…

Od: staystrong

staystrong — Sat, 02 Jan 2016 20:22:36 +0000

Veľmi dobrý blog.