Čo ma v tejto krajine hrozne štve je, že od malička vyrastám s pocitom, že som menej, ako ostatní. Narodila som sa ako 6. dieťa v rómskej rodine, mám ešte jednu mladšiu sestru. Keď som začala chodiť do školy, som si čoraz viac uvedomovala, že na mňa spolužiačky zazerajú, kamarátky sa so mnou prestali hrať a chalani mi od druhého ročníka nadávali, že smrdím. V triede som nemala nikoho blízkeho. Známky som nemávala najlepšie, naši nemali čas sa mi popri všetkých súrodencoch venovať. Ale teraz pôjdem do deviatej triedy a ešte som neprepadla! Keď som však bola mladšia, pamätám si, že ma chceli dať do osobitky, za to že mi nešli diktáty a nemohla som si zapamätať ani vybrané slová. Nikto však nerozumel, že pre mňa je slovenčina cudzí jazyk! Veľmi som plakávala, keď sa mi smiali, že sa neviem naučiť pre nich jednoduché veci. Avšak uvedomila som si, že v triede nemám spolužiakov, ktorí by vedeli plynule hovoriť 2 jazykmi a tretí cudzí sa ešte učia – angličtinu. To až na stredných školách je tak, že sa žiaci učia všetky predmety v inom jazyku. Ja som ešte len na základke a už tú som zvládla celú v slovenčine.

Aj keď som v škole medzi deckami, cítim sa hrozne sama. Baby riešia len to, čo si oblečú v piatok večer do mesta, a kde sa s akým chalanom ktorá bozkáva, a akého bude mať frajera. Chalani tí len hrajú rôzne hry na telefónoch… k nim sa neviem zapojiť s mojim starým mobilom… Jeden spolužiak sa mi už rok páči. Je to ale najväčší sukničkár a na mňa sa ani nepozrie. Ako strašne by som si želala byť biela!

Mám sen. Chcem byť učiteľka. Chcem učiť žiakov prírodopis. Na to by som ale musela ísť na gympel a na výšku. Avšak moje známky vôbec nenasvedčujú tomu, že by som mala nejakú šancu sa tam dostať. A viem, že na to nikdy nebudem mať peniaze. Ja ale nechcem skončiť ako moji rodičia a starší súrodenci len s povinnou školskou dochádzkou! Chcem mať normálny život, dom s internetom a nie len vyhľadávať miesta, kde je nezabezpečená wifi. Prečo to ostatní môžu mať? Prečo je to také nefér?