Bežný strach, alebo väčší problém?

Naše emócie sú rôznorodé, sprevádzajú nás celým našim životom a hrajú významnú úlohu v našom prežívaní a medziľudských vzťahoch. Je prirodzené, že nálady kolíšu. Raz sa tešíme z každej maličkosti, z výhľadu z okna, z ľudí okolo nás, inokedy nám rovnaký pohľad z toho istého okna pripadá fádny, depresívny a smutný.

Každá situácia, kedy prežívame stres ši smútok nás nejako ovplyvňuje. Strach môže dosahovať rôzne úrovne intenzity a v závislosti od našich osobnostných predpokladov sa líši aj zvládanie strachu. Niektorí z nás sa obávajú výšok, prezentovania na verejnosti či svojej osobnej budúcnosti, niekomu tieto situácie problém nerobia, dokonca ich sami vyhľadávajú.

Strach je teda bežnou súčasťou nášho života, je jednou zo základných emócií a prevažne sa drží v medziach únostnosti. Strach ako taký, je prirodzenou reakciou na neznámu situáciu. Môže byť dokonca prínosom, pretože nám umožňuje pripraviť sa na to, čo sa môže stať, resp., ako v tej situácii reagovať. V situácii strachu je celý organizmus uvedený do pohotovosti, aby mohol adekvátne reagovať na vzniknutú situáciu.

Centrálny nervový systém analyzuje situáciu, aby následne mohol zvoliť najvhodnejší postup, napr. útek, prosbu o pomoc alebo podobne. Je sprevádzaný zrýchleným pulzom a dychom, potením, bledosťou, svalovými kontrakciami a trasením rúk. Napriek tomu, že je strach nepríjemný, je zároveň veľmi významný v našom prežívaní a preto je dôležité, aby sme ho dokázali prejaviť, prežiť ho a pomenovať.

Snahy o racionalizáciu strachu sú často nevhodné a z veľkej časti kultúrne podmienené. Z dobrej vôle sa snažíme ľudí okolo nás povzbudiť, pričom veľa krát počujeme vyjadrenia typu „Čoho sa prosím Ťa bojíš?“, „Si chlap, nemôžeš sa báť!“, „Nemáš sa čoho báť, určite to všetko zvládneš“. Týmto spôsobom ale strach maskujeme, namiesto toho, aby sme ho použili a čelili tak efektívne danej situácii (Arrivé, 2004).

Problém nastáva, ak zažívame situáciu, ktorej zvládnutie je mimo našich schopností. V takýchto situáciách zrazu nie sme schopní vyrovnávať sa so strachom naším bežným spôsobom – ináč povedané, zažívame traumu. Pri traume nie je dôležitý len samotný zdroj strachu, ale aj sprevádzajúce javy, ako je napr. pocit krajného ohrozenia či úplnej bezmocnosti. Dokonca, traumatizujúco nemusí pôsobiť len priamy zážitok takejto udalosti, ale aj sledovanie situácie, ktorá je silne emočne nabitá. Ak sa teda stretnú naše osobné predpoklady a dostatočne intenzívna traumatizujúca udalosť, môže sa u dotknutých osôb rozvinúť až posttraumatická stresová porucha – PTSD (Post traumatic stress disorder).

Touto poruchou sa začali psychológovia intenzívne zaoberať počas vojny vo Vietname, keďže sa u Amerických vojakov ktorí tam bojovali začali objavovať typické symptómy. Jej príčiny môžu byť rôzne. Medzi „vonkajšie“ by sme mohli zaradiť rôzne prírodné katastrofy, či iné javy nespôsobené človekom. Najčastejšie sú ale zdrojom traumy ľudia a ich činy. Veľa krát sa v spoločnosti stretávame s prepadnutím, únosom, týraním, pokusom o vraždu či znásilnením.

PTSD sa prejavuje najmä depresívnou a úzkostnou symptomatikou. Prežívanie jedincov s PTSD je typické podráždenosťou, vnútornou tenziou či kolísaním nálady. Zvyčajne sa vo väčšej miere vyskytujú aj prejavy agresivity ale napríklad je časté, že sa ľudia dokáže jednoduchšie preľaknúť. Človek sa po prežití takejto traumy vyhýba miestam, ľuďom a okolnostiam, ktoré mu ju pripomínajú. Nie len u vojakov, ale aj u bežných ľudí možno vidieť zhoršenú koncentráciu a schopnosť sústredenia a tiež zníženú výkonnosť.

Vo filmoch je v súvislosti s PTSD často vykresľovaný obraz človeka, ktorému sa náhle vracajú obrazy z traumatickej udalosti. Tieto tzv. flashbacky sú taktiež  typickým príznakom. Menej sa už hovorí o vegetatívnych (telesných) príznakoch, ku ktorým patrí búšenie srdca či zvýšený krvný tlak. Mnohokrát sa objavia aj problémy so spánkom a intenzívne nočné mory.

Ako spôsob vyrovnávania sa s týmito symptómami ľudia siahajú po veľkých množstvách alkoholu či psycho-aktívnych látok, čím ich síce nachvíľu zmierňujú, ale ich celkový stav sa len zhoršuje. Záchvat môže vzniknúť veľmi jednoducho a nečakane. Spúšťačom záchvatov strachu súvisiacich s traumou môžu byť vône či pachy, zvuky a obrazy akokoľvek pripomínajúce traumatickú udalosť.

Nástup PTSD nie je úplne zjavný a často môže trvať niekoľko mesiacov, čo je dôvodom, prečo si ľudia nemusia jej nástup uvedomovať. Tento stav je však taký intenzívny, že vo väčšine prípadov ho nie je možné zvládnuť samostatne. Ako efektívna pri riešení sa ukazuje psychoterapia v kombinácii s medikamentóznou liečbou (Orel, 2017).

Popísané symptómy sa môžu vyskytovať aj samostatne a nemusia priamo znamenať nejakú poruchu. Je preto dôležité nepreceňovať prežívaný strach, ale zároveň nepodceňovať traumu. Ako užitočné kritérium zhodnotenia vlastného stavu je, nakoľko moje problémy so strachom obmedzujú moje bežné fungovanie. Ak je prežívaný strach nepríjemný, ale neobmedzuje moje fungovanie, je zrejme v mojich silách vyrovnať sa s ním. Ak ale strach a spomínané symptómy pretrvávajú dlho, alebo sú také intenzívne, že zamedzujú normálnemu fungovaniu, je na mieste obrátiť sa na odborníka.

Ak si si neistý, či je strach, ktorý prežívaš ešte v poriadku, alebo by bolo pre Teba vhodné, aby si vyhľadal odbornú pomoc, môžeš sa obrátiť aj na našu poradňu a prekonzultovať Tvoje prežívanie s našimi poradcami na www.ipcko.sk.

Článok je súčasťou projektu, ktorý bol finančne podorený z Dotácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Zdroje

Arrivé, J.-Y. (2004). Umění prožívat emoce. Praha: Portal.

Orel, M. (2017). A co řeknete teď, doktore? Praha: Portál.