Bludné kruhy a cykly. Poznáš ich?

„Doma si všímajú len to, čo robím zle a nikdy ma nechvália za to, čo spravím dobre. Mám pocit, že mi len rozkazujú a aj tak budem vždy len niečo menej, niekto, kto sa musí prispôsobiť ich požiadavkám. Nedarí sa mi nájsť prácu, nedarí sa mi vo vzťahoch. Neviem, komu môžem veriť, všetkých len otravujem, nemajú na mňa čas. Nikto, nič, všetci, všetko, každý, vždy, nie, nie a nie…nedá sa…už nevládzem!“

Poznáte to? Poznáte tieto bludné kruhy?

Ak sa začne kaziť jedna vec, tak si možno ešte povieme, že „veď v pohode, stáva sa, to nejako dám“. No, akonáhle sa začnú nabaľovať ďalšie a ďalšie, začíname o sebe pochybovať. Začíname pochybovať o tom, či sme vôbec v niečom dobrí, či vôbec niečo dokážeme, cítime sa byť neužitoční, nepotrební, navyše, nechcení…nič nám nedáva zmysel. Ani náš vlastný život, ktorý žijeme a fakt ťažko sa nám hľadajú nejaké sily do ďalšieho boja, ak vidíme všetko čierno. Niekedy sa aj  pokúsime o zmenu, skúšame niečo zlepšiť, no stále sa nedarí. A tak sa to znova a znova nabaľuje. Ten pocit vlastnej neschopnosti sa prehlbuje. A to ešte nehovorím o tom, aké mizerné to len začne byť, keď sa začneme porovnávať s našim „úspešným okolím“.

Poznáte to? Našli ste sa v tom?

Bludné kruhy, ktoré nemajú konca kraja, len sa dokola zacyklujú a uzatvárajú všetko zlé, čo pociťujeme i vnímame.

Otázkou na nás ale je, čo s tým vôbec chceme robiť?

Mám niekoľko tipov, no každý stojí nejakú námahu, aj nejaké prekročenie vlastných hraníc. A každému zas pasujú úplne iné tipy na to, ako preťať bludný kruh, v ktorom byť nechce. Skúsim teda len náčrt myšlienok, ktoré pochádzajú z vlastných skúseností. Ďalšie kroky, nápady a ich realizácia sú len a len na TEBE.

V prvom rade o tom treba hovoriť. Možno sa to ľahko píše a ťažko realizuje. Ale fakt, ak o tom, čo prežívam, môžem niekomu povedať, tak mi to dáva šancu získať iný uhol pohľadu, iný postoj, vyventilovať to všetko negatívne, čo v sebe istú dobu nesiem. Sú ľudia, ktorí si radi riešia svoje problémy sami a sú ľudia, ktorí si bez pomoci iných nevedia rady. No aj tí, ktorí na to bývajú sami, potrebujú niekoho, kto sa dozvie o ich úspechu, kto ich ocení a povzbudí, ak dokážu preťať časť bludného kruhu, v ktorom sa ocitli. Nie je dobré byť človeku samému. Niekedy to potrebuje každý z nás, ale nie vždy a nonstop.

Pokus číslo dva je mať o sebe vytvorený, čo najreálnejší sebaobraz, vlastný  a pravdivý pohľad na to, kým som a čím disponujem.

Byť k sebe pravdivý znamená prijať všetky fakty o sebe, aj moje slabé stránky a zlyhania, no aj to, v čom som naozaj dobrý, čo rád robím, čo ma teší, čo s tým dokážem dosiahnuť vo svojom živote. Áno, možno nie som najlepší hudobník na svete, ale hrám rád a baví ma to. Vždy budú existovať ľudia, ktorí sú odo mňa v niečom lepší. No, robím to pre nich, či pre seba, pre vlastný pocit radosti a pokoja, že „aha, veď toto mi celkom ide!“? Neviem matiku, geografiu, históriu a ani tie jazyky nie sú bohviečo, ale viem napísať dobrý blog, zložiť báseň, rozveseliť okolie, nakresliť pekný obraz, zaspievať niektoré piesne čisto a baví ma šport. To nie je až také zlé, no nie? Pokojne si  rozdeľte papier na polovicu a napíšte, čo vám fakt nejde, kde ste zlyhali a snažte sa na druhú polovicu k tomu nájsť protiklad. Nájsť niečo, čo nie je až také zlé, čo viete, čo sami na sebe oceňujete…Aký je to pocit vidieť sa takto? Vidieť sa so svojimi chybami ale aj tými kladmi, ktoré každý z nás zaručene má.

Áno, ťahať von to negatívne, čím teraz žijeme nás fakt drží a je ťažko sa zrazu pozrieť na svet okolo seba aj cez okuliare inej než čiernej farby. Nie je to jednoduché, ale ani nemožné. Čo z toho mám, ak sa len trápim a ľutujem? Ako sa pri tom cítim? Je to to, čo chcem?

Sebaľútosť, hnev, pocity viny, hanba, nechuť niečo robiť…ach, niet na svete človeka, ktorý by si aspoň raz v živote týmito pocitmi, stavmi, či aj obdobiami neprešiel.

Je úplne úžasné, že môžeme mať vlastné túžby a sny

Len si spomeňte, koľko sme snívali, kým sme boli deťmi a ako nás to bavilo. Teraz sme už vyrástli a máme hlavy plné starosti a trápení. Kam sa ale podela tá detská radosť a viera, že veci sú možné?

Ak vidíš príležitosť robiť to, čo ťa baví a môže napĺňať, tak to sprav. Ak máš obavy, že to nezvládneš, to nevadí, to je nám úplne prirodzené. Hľadaj možnosti, ako svoje obavy preveriť, ako ich zdolať. Je ľahké sa vzdať, i predčasne, ale čo zabojovať a hľadať cesty, ktorými to pôjde, ak tie, po ktorých sme kráčali doteraz nás nedostali tam, kam by sme chceli?

Známy filozof Seneca raz napísal : „ Spríjemni si život tým, že sa zbavíš strachu oň…Za nádejou ide strach. Nediv sa tomu. Oboje pochádzajú zo znepokojivého a neistého očakávania budúcnosti. Oboje majú i rovnakú príčinu. Nie sme uspokojení s tým, čo máme v prítomnosti, trápime sa nad minulým i budúcim“.

No, ja sa pýtam: čo z toho máme naozaj pod kontrolou? Stoizmus tvrdí, že náš život je predurčený a nemôžeme ho meniť. S tým si však dovolím nesúhlasiť. Budúcnosť tvoríme už dnes, každý náš skutok má v blízkej dobe i svoj dôsledok. Minulosť je za nami, tú nezmeníme. Čo ale môžeme, je zmeniť náš postoj a vnímanie prítomnosti, overovaním faktov a používaním rozumu vtedy, kedy naozaj treba jeho nadvládu nad citovým zaplavením.

Čo vy na to? Aký vám to dáva zmysel a aké máte skúsenosti so snahou preťať bludné kruhy vo vašom živote?

Čo by ste odporúčali ďalším takto “beznádejne”  uviaznutým?