Človek človeku…priateľom.

Niekedy sa človek nad niektorými vecami ani nepozastaví. Zamyslí sa nad nimi, až keď k tomu dostane impulz…

Ja som taký impulz nedávno dostala. Navonok úplne obyčajne znejúca úloha do školy: napíš o sebe, o tom čo robíš a prečo. Keď má človek písať o sebe, je to- aspoň pre mňa- ťažké zhodnotiť. Či to, čo robím je dobre, či som naozaj na mieste kde mám byť…

Už viac ako dva roky som dobrovoľníčka. Samozrejme, v IPčku. Pred dvomi rokmi som dostala šancu pridať sa k tomuto skvelému projektu a tak som tu.

Za tie dva roky som stretla neuveriteľné množstvo mladých ľudí, ktorým anonymita internetu pomohla vyjadriť sa. Mohli (a chceli) napísať o tom, čo ich trápi, hovoriť o tom čo by chceli zmeniť. Stretla som veľa mladých, ktorí chceli zmeniť svoj život, ale nevedeli ako. Niektorí nemali po boku priateľov, ktorí by ich usmernili, aby vedeli po ktorej ceste ísť, alebo by im ukázali, že môžu kráčať spolu a zvládať problémy spoločne. Keď sa však mladého človeka spýtate, akú má predstavu, ako by mal svet vyzerať, odpoveď vie. Ako by mal jeho svet vyzerať? Má fantáziu, vie čo by chcel zmeniť, vie čo by chcel dosiahnuť…len nevidí spôsob. Sme tu preto, aby sme ten spôsob, ako niečo zmeniť, našli spolu. Aby nemusel byť ani jeden mladý človek sám, aby sa mohol bez obáv zdôveriť o tom, čo ho bolí a čo cíti.

Nedávno sa ma jeden človek spýtal, či dobrovoľníctvo niečo dáva. Venovať svoj čas môže každý z nás… otázne je, s akým zámerom to robí. Ja sa nebojím dať svoj čas, ak viem že človek na druhej strane chatu dnes možno pôjde spať pokojnejší. Nebojím sa hľadať s ním cestu, aby zmenil niečo, čo ho trápi, nebojím sa dať mu šancu, aby mi ukázal že on sám je skvelý a vie zodpovedne riadiť svoj život. Nebojím sa veriť. Rovnako aj mladý človek na druhej strane chatu dáva vieru mne. Dokáže sa zveriť úplne cudziemu človeku, napísať mi o tom, čo niekedy nepovie ani kamarátom.

Nehanbím sa priznať, že niekedy pri obzvlášť ťažkých chatoch a ťažkých príbehoch, o ktorých mi mladí píšu, cítim bolesť. Je to taká zvláštna, bodavá bolesť. Koľko bolesti zažívajú…a napriek tomu to často zvládajú, sú silní. Práve ich vnímam ako hrdinov. Ako hrdinov, ktorí sa pasujú s osudom. A napriek tomu sa často tvária, že sa nič nedeje a na vonkajší svet sa usmievajú. Práve v týchto chvíľach si uvedomujem, ako veľmi mi tá bolesť pomáha pochopiť. A že niekedy sa pristihnem, že sa sťažujem na úplnú „kravinu“. Pritom sa nemám najhoršie.

Želám si, aby mal každý človek človeka, ktorému sa bude môcť zdôveriť, keď mu bude ťažko. A vy, ktorí máte priateľov, ktorí sa trápia: počúvajte, ak vám niečo hovoria. Objímajte priateľov, aby cítili že nie sú sami. Aby nemuseli mladí ukončiť svoj život napríklad dobrovoľnou samovraždou…ale aby našli silu a dôvod, prečo to zvládať.

Peťa