![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
“Ako sa mas?”
Tak často kladená otázka. „Ako sa máš?“
Ja osobne túto otázku už nemám rada, nakoľko mi to pripadá tak, že už nikto ju nemyslí vážne. Pýtame sa ju možno len preto, aby „reč nestála“…opýtam sa, “ako sa máš?“ a ani nečakám na odpoveď, možno hneď vtedy „ vypínam „ a vôbec nevnímam čo mi odpovedáš… Prečo sa ju ľudia vôbec pýtajú? V dnešnej dobe málokoho skutočne zaujíma to, ako sa máš, čo prežívaš… Je vôbec potrebné sa to iných pýtať? Možno niektorí si vravia, ty mi povedz ako sa máš, ale do môjho života teba nič nie je… Ale nemalo by to byť obojstranné? Prečo už ľuďom na sebe navzájom nezáleží? Čo sa to deje? Kde je to: „miluj svojho blížneho, ako seba samého?“
Ale aby som niekomu nekrivdila, možno sa nájdu ešte ľudia, ktorí túto otázku myslia úprimne a vážne ich zaujíma to „ako sa máš?“ Ako ste na tom vy s touto otázkou? 
8 answers
Mirka, ono je fajn mat citlivu dusu. ale nie taku, ktorej sa vsetko az prilis dotkne, ktoru akakolvek zla sprava zasiahne az tak, ze tuzi umriet, ktoru vsetko velmi boli… ono je to potom na pritaz taka citliva dusa. preto by som ju mmtne mala radsej z kamena 
-
Smajli -hmm, ak to, čo sa deje v tvojom okolí na teba takto vplýva…ako vplývaš ty na to, čo sa deje v tvojom okolí? (možno ťažká filozofia, ale fakt som zvedavá)
-
Mirka -Hm…ja si niekedy tiež pripadam tak,ze mam az velmi citlivú dušu, no je moja a som to ja… Keď chcem plakať, tak placem…predtým som to nevedela, bala som sa…no teraz sa to snazim už neriesit. Keď mi je ťažko,tak mi je ťažko…keď mi je do plaču, tak placem… je to podľa mňa lepšie ako byť ako kameň… čo myslíš?
Ja so skakanim do reči skúsenosť nemám,nakoľko ja viac nerozprávam ako rozprávam. A ak rozprávam,tak len o takých pracovných veciach, no o mojom živote a prežívaní, to nie. A ak chcem niečo povedať, tak väčšinou počkám pokiaľ daný človek dorozprava a ak, tak potom niečo poviem.
Možno by som niekedy aj chcela,ale zatiaľ nemám odvahu. Takže ja skôr ľudí počúvam a počúvam a počúvam… ☺
Ako smajli, snažím sa byť k druhým milá a pozorna. Snažím sa ich počúvať srdcom , nie iba ušami. ale nie vždy je spätná väzba taká akú čakám…
-
Smajli -
z tohto komentu mi hlavou prebleslo ” máš dobrú a citlivú dušu,Nezábudka”…zrejme preto sa ťa dotkne, keď sa iní nesprávajú, ako by si očakávala…ale možno sa mýlim…čo myslíš?
Smajli, čo by si prosím ťa robila s “lajkmi”? ??⭐⭐⭐ ktoré príspevky sa ti páčia?
Myslis,aké je to pre mňa ak odpovedám úprimne na otázku,ako sa mam? Hm…práve dnes som to urobila,povedala som že je mi ťažko a reakcia bola: potrebuješ odbornú pomoc… Tak ma to dostalo,že ešte aj teraz plačem a nechapem preco to bola taká reakcia ?? Momentálne mam chut so všetkým hodiť… Asi to bola chyba…a asi budem ešte viac a poctivejsie pracovať na tom,aby som moju bolesť vedela zakryť radosťou… Takze asi to je moja odpoveď.
Smajli, ako je to u teba?
-
Smajli -
vaau! to jak si spravila?? :O
a vieš,čo by som s nimi robila? olajkovala by som tu každú odpoveď, ktorá v sebe nesie nádej a cítiť z nej pozitívnu silu 😉 lebo niekedy je slov málo a gesto vraví za všetko 😛hmm, nerozumiem kontextu, v ktorom sa ti to stalo…ale chápem, že ťa to ranilo. Asi tam chýbal nejaký cit / súcit,že?
a u mňa?…po pravde, naučila som sa prijať,že nie každý sa zaujíma naozaj o to, čím žijem a je proste práve viac zahľadený do seba. A je to v poriadku, ak sa ma 15 ľudí opýta,ako sa mám,ale je im to jedno lebo chcú otočiť debatu na seba
, tak si nájdem jedného, ktorému to jedno nie je a s ním zažívam blízkosť a záujem. A je to tak v poriadku. Lebo tiež robím chyby, tiež nie vždy odhadnem,čo druhý práve potrebuje a strhnem pozornosť na seba, keď ju práve potrebuje on. “Opýtajú sa, ale nepočúvajú” – áno, deje sa to. Sme ľudia, máme sa ešte celkom čo učiť, nie? -
Mirka -
☺ ???
Ja si teraz uvedomujem to,že stále je vo mne istý blok,ktorý neviem prekonať. Aj by som chcela povedať čo sa deje, cim žijem…ale nepoviem to,pretože mám strach.
Máš pravdu, človek sa učí celý život a aj tak hlúpy zomrie…
Myslíš,že je teda oveľa potrebnejsie hladiet na druhých než na seba? Teda viac sa zaujímať o iných,ako a čím žijú? Či ako si to myslela,že niekedy človek strhne debatu na seba? -
Smajli -
myslím, že sú situácie, kedy je potrebné hľadieť na seba, aby sme nevyhoreli v tom, ako sa snažíme furt vyhovieť druhým a venujeme im energiu, ktorú však my sami nemáme už odkiaľ čerpať a taktiež, že sú situácie, kedy sa naozaj oplatí hľadieť viac na iných než na seba a dokonca z toho potom máme dobrý pocit, že sme iným pomohli.
To strhávanie debaty na seba…hmm uvedomujem si u seba, že sú debaty, kedy mám strašnú chuť skočiť do reči tomu, kto práve rozpráva lebo aj ja sa chcem vyrozprávať a mám práve k tomu,čo hovorí,čo dodať a tiež že i mne takto iní skáču a otočia dej na seba 😀 a ja nedopoviem, čo všetko som chcela a som z toho taká..hm..slušne povedané “nahnevaná” niekedy… je to večný boj o pozornosť…ale učí ma to trpezlivosti a sebaovládaniu, keď si fakt poviem,že tentokrát to nebude o mne ale o druhom, nech si uľaví a potom nabudúce to skúsim otočiť na seba, ako potrebujem…a tak to striedam
máte to niekedy tiež takto? aké to je pre vás, keď vám skočia do reči? a skáčete i vy iným?
-
Mirka -
Ja so skakanim do reči skúsenosť nemám,nakoľko ja viac nerozprávam ako rozprávam. A ak rozprávam,tak len o takých pracovných veciach, no o mojom živote a prežívaní, to nie. A ak chcem niečo povedať, tak väčšinou počkám pokiaľ daný človek dorozprava a ak, tak potom niečo poviem.
Možno by som niekedy aj chcela,ale zatiaľ nemám odvahu. Takže ja skôr ľudí počúvam a počúvam a počúvam… ☺