0

Ahojte, po dlhšej dobe sa ozyvam, píšem…. Je to pre mňa teraz celkom náročný čas, som v jednom kuse v práci alebo na brigáde, nemám čas na nič a na nikoho. Ani na seba. Je mi smutno z môjho života, pretože napriek tomu že makam ako divá, nemám peniaze, nemám čo do úst, a nie som so sebou spokojná. A to asi ani nikdy nebudem. Som sklamaná z tohto štátu, ze starí ľudia, ktorí toho toľko pre štát spravili nemajú čo do úst a mladí poctivo pracujúci ľudia tiež nemajú čo do úst, lebo majú mizerné platy. Potom jasne ze stupaju počty samovrážd, keď človek vidí, ze jeho námaha a úsilie nikam nevedie…. Aj ja o nej rozmýšľam. Cítim sa osamelo a veci, ktoré ma ešte prednedávnom bavili ma nie ze nebavia, ale rozculuju.Nič sa mi nechce, len sa k niekomu pritulit a počkať kým sa rozplacem a všetku moju bolesť, hnev, sklamanie, smútok a neviem čo všetko je vo mne, dám preč. Lenže nemám takú osobu, ktorá by si ma vzala do náručia a bez súdu bola so mnou. Som na všetko sama. Ako sám vojak v poli na ktorého mieria zo všetkých strán smrteľné rany a on už nevie kam sa ma pohnúť aby ho to nezasiahlo a aby prežil, pretože už sa nevládze uhybat, už nevládze bojovať. Ten vojak už len túži zomrieť.  Najhoršie je, ze svoju frustraciu a to všetko nedávam najavo, ľudia ma stále vidia ako usmiatu, príjemnú, veselú a optimisticku babu, ktorá srší humorom a rozdáva úsmevy na všetky strany. Ale málokto sa pozrie do mojich oči. Videl by v nich prosbu o pomoc, o clovecinu. Dá sa v dnesnej uponahlanej dobe nájsť clovecina? Nájde sa niekto, kto pochopí, nemoralizuje, netvrdí ze bude lepšie, a aby som sa pozrela na deti v afrike, sýrii indii ci tie s ťažkým hendikepom alebo v decaku? Podľa mňa nie. A ako tak píšem tieto riadky, sama medzi štyrmi stenami, slzy ma začali palit na licach. Bolia ma.  Prečo sú ľudia takí, ze sa ozvú len keď potrebujú niečo? Včera v noci mi volala baba ktorá u mňa istý čas bývala, potom sa tri mesiace neozvala, ze jej je zle, aby som jej otvorila a nechala prespať. Spravila som to. Ráno odišla ešte kým som spala a keďže si ma všade zablokovala, nemám sa jej ako ozvať. Nenávidím takýto život, nenávidím seba, nechcem takýto zivot. Z veľkej kôpky stastia sa postupne stala mala kopka nešťastia, ktorá sa mení na obrovskú kopu frustrácie, smútku, sklamania, slabosti. Nebudem žiť. Takto. A možno na toto nikto nezareaguje, nikto mi neodpise. Nevadi. Viem ze tu vadim. Ale už nebudem. A ak sa tu nájdu ľudia, ktorí vedia, kto je “Nezabudka”, tak sa im chcem za všetko ospravedlniť. Čo som spravila aj čo som nespravila. Je mi ľúto, ze ste ma “museli” stretnúť, pretože som do vášho života nepriniesla nič dobré, pekne, pozitívne. Prepáčte mi to prosím ak môžte.

nezabudka zodpovedané