![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
Je samota na niečo dobrá?
Pred nedávnom sa mi stalo, že sa mi nič nedarilo, z každej strany som počúvala aká som neschopná, kamarátky, ktoré mám, sa mi akosi vzdialili, doma sme boli stále na nože.. Cítila som sa úplne sama! Bolo mi hrozne, plakala som asi celú noc, bola som úplne opustená… Avšak ako som sa cítila tak sama, bez nikoho, ničoho, len ja a nik iný, zrazu mi svitlo v hlávke, a začala som si uvedomovať, čo sa v mojom živote deje. Vďaka tomu, že som pocítila samu seba, som sa sama sebe priblížila, dostala som ,,poznanie” a zistila som, čo vo svojom živote nerobím správne. Moja samota bola plodná.
Ako to máte vy? Čo prežívate, ako sa cítite, nad čím premýšľate, keď sa cítite osamelo? Ako možno riešite samotu? Deje sa aj vám to isté, čo mne?
Na nete som sa stretla aj s týmto videjkom, ktoré mi viac vecí osvetlilo.. 
http://nenormalne.sk/videorozhovory/samota-a-osamotenost/
4 answers
poznám kňaza, ktorý raz vyslovil tieto myšlienky : “”Samota je miesto, kde sa rodí nový človek,miesto, kde si môžeme vyliať srdce…No, cez samotu sa od ľudí neodchádza, ale práve naopak- viac sa k nim môžeme priblížiť. “…čo si o tom myslíte?
-
Mirka -Vies to aj trochu vysvetliť,ze ako to ten knaz myslel? Alebo ako vnímaš ty?
z vlastnej skúsenosti ti poviem,že tá prvá časť “je to miesto, kde sa rodí nový človek” mi je strašne blízka, pretože stále mávam chvíle, kedy fakt musím byť sama, bez iných a vyliať si srdce len tak Bohu. Porozprávať,čo sa mi deje a ako to vnímam a znášam a čo chcem ďalej.A po čase vždy príde taká úľava, katarzia, keď vyjadrím svoje túžby a pripustím si ich, že sú v poriadku, mám právo byť smutná, mám právo plakať i smiať sa, kedy potrebujem. Mám právo byť sebou, nech si myslí, kto chce a čo chce…a stáva sa mi, že ak dlhšie medzi ľuďmi nie som taká “energická, zábavná, či v pohode”,ako ma zvyknú najbližší vnímať, tak sa mi stávajú ešte bližšími, keď sa od nich snažím ja vzdialiť a užiť si chvíľku opustenosti a smútku, tak oni prichádzajú a hovoria, že sú v tom so mnou a kedykoľvek sa im môžem zdôveriť, či otvoriť, že chcú byť súčasťou môjho sveta i mojej samoty….a to sú tie magické chvíle života, ktoré si neskutočne vážim, lebo ma dojímajú, keď sa dejú a nedovoľujú mi byť viac a viac uzavretejšou pred svetom, hoci po tom niekedy brutálne túžim.
Tak možno takto by som vysvetlila tento jeho citát.
Dáva ti to zmysel takto podané, Mirka?
-
Mirka -
Smajli, chapem to, co si napisala… a je fajn, ze to takto mas. U mna je to tak, ze ja sa bojim prejavovat city, pocity… Pretoze, asi nechcem aby sa ma ludia pytali co mi je… pretoze mam pocit, ze ich to nakoniec ani nezaujima… Niekedy, ale fakt malokedy, mam take nieco v sebe, ze tuzim po tom aby sa ma niekto opytal ako sa mam, ale vtedy vobec nic… A fakt sa bojim byt sama sebou!
Ja keď zažívam samotu aj medzi ľuďmi, presne ako písala Mirka, tak po čase býva aj u mňa taká plodná…cítim sa osamelo i medzi ľuďmi a táto myšlienka ma úplne ovládne, ľutujem sa…neviem sa ale ľutovať príliš dlho, snažím sa z toho preklopiť tým, že si sama analyzujem moje pocity, píšem ich na papier, píšem, čo potrebujem a prečo a niekedy aj od koho konkrétneho. Ak mám tú možnosť to potom človeku povedať, tak do toho idem, nemám čo stratiť, keď sa už cítim osamelo a väčšinou na to zareagujú ľudia tak, že sa ma snažia povzbudiť, pochopiť a pomôcť vykročiť z mojej samoty. Aj keď, nie vždy je to tak….hľadám zdroje, ktoré mne samej pomôžu cítiť sa menej osamelo, prijať,čo sa deje a hlavne konať a nie len sa ľutovať….raz mi tak fajne naložil na spovedi jeden kňaz, keď som sa mu posťažovala, aká som osamelá, čo mi všetko chýba a jak je to na hovno…povedal,že som egoista, pretože sa zameriavam iba výslovne na seba a preto vidím len to zlé a zatváram pri tom oči pred tým dobrým,čo sa deje súbežne v čase mojej samoty…a mal pravdu 😀 zmenila som potom postoj a zrazu ten pocit odišiel, aj keď sa okolnosti, ktoré to spustili veľmi nezmenili, ja som sa na to začala dívať inak…videla som príležitosti zmeny
Ak sa môžem vyjadriť…
Ja tiež niekedy prežívam samotu a dosť osobne. No u mňa sa samota ako taká neprejavuje len keď som sama,ale aj keď som medzi ľuďmi. A môžu to byť aj ľudia ktorí ma poznajú,s ktorými som pomerne často. No aj v ich pritomnosti cítim samotu…zrazu na mňa doľahnú veci ktoré sa stali, ktoré niekto povedal…proste všetko…
Niekedy neviem ako to stopnúť a venovať sa tým,ktorí sú práve pri mne,ako byť s nimi nie len fyzicky ale aj duševne…
Ja teda samotu veľmi riešiť neviem…nakoľko sa nejedná o samotu len keď som sama.
Čo mám robiť? Hm…