ahojte, uz dlhsiu dobu mam v hlave myslienku o smrtelnosti cloveka…  tak som rozmyslala…. preco, ked sa cloveka nikto nepyta, ci sa chce narodit, preco sa nemoze aspon sam rozhodnut kedy a ako chce ukoncit zivot? alebo moze? ako to vnimate vy? preco kazdy tvrdi, ze zabit sa je slabosstvo? co si myslite o tvrdeni: “clovek, ktory rozprava o samovrazde, sa nezabije, lebo o tom rozprava.” , je pravda, ze len slaboch sa zabije? co ak ten clovek bol prilis dlho silny a jednoducho uz nevladze. nemoze. nevie. je sam. osamely. nekonecne smutny. co ak kazda jeho bunka je nadychnuta myslienkou na smrt a nic tu myslienku nedokaze porazit a poslat do prec…. co si myslite o samovrazde vy? co by ste si pomysleli, ak by sa niekto vo vasom okoli zabil. je jedno akym sposobom. je jedno, ci by nechal list na rozlucku alebo nie. nezalezi ani na veku toho cloveka. zalezi len na tom skutku. na tej smrti. co by ste si pomysleli, keby ste sa dozvedeli o smrti niekoho, koho ste mozno poznali, mozno ste sa len parkrat stretli a mozno vam prirastol k srdcu…. prisli by ste na jeho – jej pohreb? zabudli by ste na toho cloveka? zasiahlo by vas to? ak ano, ako? ak nie, preco? prepacte, davam prilis vela otazok, ale moze sa tu rozprudit zaujimava diskusia, ktora moze niekomu pomoct. pomoct prezit 😉