prijatie, láska, bezpečie.…sú to tak abstraktné pojmy a zároveň je v nich obsiahnutá toľká moc….Carl Rogers tvrdí, že prijatie je to najviac, čo človeku môžme dať…ale nie len také obyčajné prijatie, že”čau ,vitaj, vstúp ďalej…čo si dáš..?” dopĺňa pojem prijatia podmienkou bezpodmienečného pozitívneho aktu voči druhému človeku . Zamýšľala som sa nad tým, čo to je…..veľa krát mi ľudia vravia,že ma majú radi, pretože sa pri mne cítia prijato….ale čím to je,že u druhých nie?…..odpoveďou bolo,že sa necítia posudzovaní a môžu mi povedať čokoľvek,že mi dôverujú….silne sa ma to dotklo. Uvedomenie,že pre človeka je to prijatie tak významné, lebo sa v ňom môže naozaj stať sám sebou a nepretvarovať sa.
Zažila som pocit neprijatia, už mnohokrát….poviem vám….je fakt nepríjemný…narúšalo to moje sebapoňatie a spôsobovalo to vo mne uzavretosť a vybudovanie si takého múru voči tým ľuďom, ktorí ma nejako posudzovali, chceli riadiť môj život, nedávali mi priestor na osobnú slobodu….fúú sloboda. Tá je topka, keď ju mám…čo vy? aké máte skúsenosti, či názory? Dokážeme prijímať iných a zároveň byť aj my prijatými? ….Ako?