![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
Na vine sú hviezdy?
Nedávno som pozerala film, ktorý sa volal „The fault in our stars“ – u nás je preložený ako „Na vine sú hviezdy“. Keď som ho pozerala, páčil sa mi, no z môjho oka nevyšla ani jedna slza. Ale asi to nie je o tom, či pri filme plačem alebo sa smejem. Podstatná je myšlienka a pointa J
V tomto prípade som sa zamyslela nad tým, ako by som reagovala ja, ak by mi bola diagnostikovaná smrteľná choroba. Či by som vôbec chodila niekam vonku, či by som sa zaujímala o niekoho iného, či by bol na mojej tvári úsmev, či by som vôbec ešte bojovala o život. Teda aspoň o ten kúsok života, ktorý by mi ostával. To boli prvé otázky, ktoré mi napadli hneď počas filmu.
Pretože ja sa často krát trápim aj kvôli veciam, ktoré nie sú až také vážne ako je život a smrť. A koľko je ľudí, ktorí každý deň vstávajú s tým, že tento deň môže byť ich posledný… a ako veľmi by chceli žiť, no ich diagnóza im to neumožňuje. Veľa krát sa mi stalo to, že som prosila Boha, aby ma už odtiaľ zobral a nechal tu tých ľudí, ktorí chcú žiť… No nevypočul ma.
Každý človek už tým, že sa narodil dostal dar. Život je dar. To, do akej rodiny sa narodí, akých bude mať rodičov, súrodencov, kam bude chodiť do školy…to sa ovplyvniť nedá. Niekto sa narodí do úplnej rodiny, niekto do neúplnej. Niekto má všetko čo si povie, niekto nemá ani na jedlo. Niekto má milujúcich rodičov, niekto alkoholikov a tyranov… Ako to nazvať?…je to trest? Alebo je to osud? Či vôľa Božia? Prečo sa niekto narodí zdravý a iný chorý?
Nechcem rozprávať o chorobe, no… po zhliadnutí tohto filmu sa chcem viac snažiť žiť. Žiť tak, aby každý jeden deň za to stál, aby som si večer mohla povedať, že tento deň bol super, aj napriek ťažkým chvíľam. Ale zvládla som ho a môžem byť na seba hrdá. Už nechcem len prežívať zo dňa na deň… Viem, a som si istá, že prídu ťažké chvíle, kedy budem mať chuť so všetkým praštiť…no túžim po zmene myslenia. Nech problémy a trápenia už neriešim útekom, či samotou, alebo ubližovaním si… ale nech práve v tej ťažkej chvíli pamätám na to, že život je len jeden a už žiadna chvíľa, ktorá bola, sa už nikdy nezopakuje a nevráti.
Chceš žiť tak ako doteraz? (stačí Ti to?) Alebo budeš každý jeden deň znova a znova vstávať a bojovať o krajší svet? (aspoň o ten svoj svet)
11 answers
ak mozem…. s ublizovanim si mam skusenosti aj ja. nie male a nie davno 
ja sa snazim, snazim sa presmerovat pozornost, myslienky, ciny, cele moje ubolene JA na nieco ine. ale ak prepasnem tu spravnu chvilu, kedy sa to este da, viem, ze si to na mna pocka a ublizim si o dve hodiny neskor, mozno az na druhy den, ale ublizim. je to velmi narocne. najviac ma stve, ze ked si ludia vsimnu moju ruku, nespytaju sa, co som si to spravila, ale spytaju sa, co to mam na ruke. a ja poviem ze nic. alebo poviem, ze ma poskrabal pes ci macka. na tom celom ma mrzi to, ze luidia nie su vsimavi a uvieria akejkolvek kravine a nechcu vediet a vidiet pravdu. ze nie su pre pravdu vobec otvoreni a prijimaju moje klamstvo. a ja im nechcem klamat, ale nedokazem im povedat pravdu zo strachu z odsudenia, vynadania, kriku. alebo zo strachu z vety “neboj sa, to bude dobre.” alebo “nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byt este horsie” neznasam tie vety!!!!! a ludia ich tak casto hovoria, ze im radsej klamem. vlastne…. hovorim im pravdu ktoru chcu pocut. som pre to zla?
-
Smajli -mať strach nie je zlé,Nezábudka…aj ja ho mávam a často. Rozumiem i tvojím dôvodom, prečo na ľudí takto reaguješ….len asi nerozumiem tomu procesu ubližovania si – čím si to na teba počká a čo je to/ alebo tá chvíľa, ktorá ťa zlomí?
Ja mám len jednu otázku: ako sa postaviť k tomu, ak sa zdieľať potrebuje a zároveň má strach, ktorý ho v tom blokuje?
Viem,že ty si sa to pýtala,no ja odpoveď nepoznám…Prepac.
-
Smajli -
napadá mi k tomu také heslo, ktorým sa riadim ” nikdy nedovoľ strachu, aby ťa blokoval v dosahovaní tvojich cieľov”
…byť s druhými, či bez nich?…čo je tvojim cieľom, Mirka?
-
Mirka -Smajli, asi veľa záleží od toho ako mi je,čo práve prežívam,čo sa deje okolo mňa… Niekedy potrebujem byť úplne sama,no niekedy práve naopak potrebujem byť s ľuďmi…a vnímať to,že som potrebná,že to,čo robím je fajn… Podľa mňa nikto v skutočnosti nechce byť sám. Takže…určite chcem byť s druhými…
Ako s tym prestali? Vies to? Rozmyslam o tom ,ze ja ani neviem celkom presne prečo sem na fórum pisem… Ale asi som potrebovala dat vonku to,čo je vo mne…fakt neviem. Neviem či je správne a dobré o tom pisat…
-
Smajli -
kamoška napríklad kvôli strašne zlým vzťahom doma niekedy spávala pod mostom, opíjala sa, vyskúšala kadečo, šla na výšku ďaleko od domova, no nezaberalo, až si našla priateľa, šla robiť…a život ju naučil, naučil ju prebrať zodpovednosť do vlastných rúk, bojovať o prežitie, bojovať o svoje potreby, ciele, túžby, vykomunikovať si s mamou všetko a prijať ju,že je aká je. Je dospelá a bojuje ďalej, sama zhodnotila, že tá puberta bola riadne divoká, no naučila sa viac si vážiť, život, ktorý má. Teraz je mamou a bojuje ďalej. Jej pomohlo si ten hnev a napätie vybíjať v pogu, na koncertoch punkových a tak….Kamoš? odišiel tiež ďaleko z domu, sám, ťažko pracoval, vzťahy v robote boli také, že bol šikanovaný, zmenil sa, zatrpkol, potom skúsil hľadať svoju cestu v seminári, zistil,že to neni ono, hľadá teda znova lásku vo vzťahoch, prijatie, naplnenie…po tom, ako sa pred pár rokmi rozhodol, že svoj život ukončí,ale našťastie sa mu to nepodarilo strašne veľa vecí prehodnotil a teraz,hoci to stále nie je ideál, proste bojuje a ide ďalej a váži si druhú šancu, ktorú dostal. A o tom, že sa rezal som tušil,no priznal sa mi až po pár rokoch, keď si týmto všetkým prechádzal a znova sme sa stretli.
Títo dvaja sú jedni z mojich najbližších priateľov, ktorých si neskutočne vážim a mám rada. Lebo proste sú,kým sú a bojujú s prekážkami života i naďalej.
Odpoveďou na “ako s tým prestali” je teda asi, že prehodnotili, či im to zato stojí a či neexistuje produktívnejšia cesta vyrovnávania sa s ťažkosťami…trvalo to, no stalo sa.
Tiež mi povedali, že vedomie, že niekomu na nich záleží viac ako im samým bolo dosť silne motivujúce k vytrvaniu v týchto “bojoch”.
Preto si myslím, že rozprávanie o tom je dôležité, ako som spomenula v iných komentoch -dávaš šancu niekomu vstúpiť do tvojho života a zaujímať sa.čo myslíš? sú ti takéto príbehy k niečomu užitočné?
-
Mirka -
Ak mam povedat pravdu, par dni som bola aj ja na ulici…a nebolo to vobec, ale vobec prijemne. Skor naopak – nepriejme, velmi… Su to pribehy zo zivota, poznas tych ludi osobne…ja takychto ludi nepoznam. Poznam len seba. Myslim. Napisala si, ze si ich velmi vazis a mas ich rada…podla mna to musi pre nich vela znamenat, ak si im to povedala… Keby mne niekto nieco take povedal, neviem ci by som tomu verila, ale vela by to pre mna znamenalo. Ze aspon niekto ma ma rad, a prijima ma taku aka som aj s tym co vsetko sa stalo a co vsetko som urobila…
Mozno je pravda, ze rozpravanie moze pomoct, ale podla mna moze aj velmi ublizit. Uz velmi nerozpravam s ludmi, co sa tyka mojho prezivania, mojho vnutrajska, pretoze mam strach. A to, ze o tom teraz pisem…hm..neviem ci je to spravne a dobre…ale mam pocit, ze v tom nie som sama… aj ked uz dlhsiu dobu mam pocit, ze tu na fore nikto okrem teba nie je, nepise.. sem tak nejaky maly zazrak, no… Naozaj neviem ci je to takto dobre, ale asi mi to trochu pomaha…
A to, co si mi napisala o tvojich priateloch…dakujem ti za to. Je fajn pocut ako clovek napreduje, ako sa snazi a ze to neni su len “kecy”… takze vdaka! -
Smajli -
jasné,že som im to povedala
zistila som totiž, že ľudia potrebujú vedieť, ako ich vnímajú iní, najmä blížni a ako a za čo si ich vážia. Oni boli veľa krát so mnou práve v tých mojich ťažkých chvíľach, keď som stratila milovanú osobu, či smrťou, či rozchodom a zažili sme si i kopec srandy spolu a tieto spomienky ostanú naveky vryté v mojom srdci. Naučila som sa hovoriť veci ľuďom priamo, aby som im nedávala priestor na domýšľanie, ale na poznanie toho, čo a ako vnímam a vyjasňujeme si nezhody. Dosť to potom oslobodzuje v každom vzťahu, ktorý sa naskytne. Hoci všetko “intímne”, osobné, čo dáš zo seba von je riziko, pretože ľudia to môžu zneužiť. Otázkou je potom, ako sa k tomu postaviť, ak sa zdieľať potrebuješ a zároveň máš strach, ktorý ťa v tom blokuje?a s tým fórom, hmm..ja som o tomto dozvedela od kamošky, čo pôsobila kedysi v IPčku a prišlo mi to zaujímavé, tak som sa registrovala a sledujem,čo sa deje….možno, keby tomuto spravíme nejakú reklamu medzi známymi, tak by to viac ožilo. Bola by škoda, keby sa o nenormalne.sk ľudia nedozvedia. Je tu mnoho fajn materiálov i ľudí, čo ich pridávajú
Čo myslíš? čo s tým vieme spraviť?
Asi ide o to,že mňa nič nebaví… A tak keď príde “tá” chvíľa, tak jednoducho vezmem … a… ? ? ? Inak sa to nedá…a aspoň na chvíľu prestanem myslieť na bolesť ktorú mám vo vnútri a boli ma niečo iné… ? viem že to nie je správne,no… Prepáč Smajli, už píšem zlé veci ?
Jednoducho som nanič a odveci! A už to vieš aj ty a všetci čo to čítajú… ?
-
Smajli -
ja viem, že to vieš a neodsudzujem ťa za to….
mám kamošov, čo si ubližovali, už si tým prešli lebo našli takú novú cestu životom a zistili, že všetky tieto pokusy zahnať vnútornú bolesť fungovali len chvíľku, ale neriešilo to príčiny, prečo sa cítili takí ranení vo vnútri….tá cesta objavovania je náročná, no to, čo vidím u nich je, že ich to spravilo silnejšími ľuďmi a sami vraveli,že je dobré, že si tým prešli…..kreslenie,gitara, prechádzka teda teraz nepomáha….a čo písanie? do fóra, či blogu napr? čo myslíš?
Jasné, skúšala som to. Najskôr som to riešila kreslenim, hraním na gitaru, chodením vonku…ale už dlhší čas je to tak,že nič z toho ma nebaví a tak už nič z toho nerobím… Už nechodím veľmi ani vonku,len ak “musím”… Jednoducho,zavriem sa do izby, zaleziem na svoje miesto a tam som len ja a to všetko…o čom písať nebudem…
-
Smajli -
a ťa tieto veci nebavia, ktoré by ťa ešte mohli? že by si to skúsila nahradiť, alebo nájsť niečo nové, čo si ešte neskúsila?
Ahoj Mirka
krásne si to napísala, tiež som videla ten film a fakt bol dosť silný. Podobnú,ale romantickejšiu verziu tejto tématiky môžeš nájsť aj vo filme A walk to remember.
Ešte mi napadá…videla si už film To save a life? Ten dosť ovplyvnil zas môj postoj k ľuďom v okolí a bola som ním fakt zasiahnutá v tom pozitívnom slova zmysle.