![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
Nachádzaš sa aj ty vo väzení?
Nie tak dávno som čítala jednu vetu, ktorá ma zaujala.
„Najväčšie väzenie, v ktorom môžeš žiť, je strach z toho, čo si myslia ostatní.“
Spojilo sa mi to s tým, čo mi nedávno povedal jeden môj kamarát keď sme sa rozprávali. Ja si totiž veľmi neverím, a neverím ani tomu, čo mi vravia iní ľudia o mne… Či už ide o to, že mi povie niekto „je to namaľované pekne“ alebo „dnes si to zahrala a zaspievala parádne“ alebo len tak niekto úplne cudzí sa mi príde poďakovať za niečo… Je pre mňa ťažké tomu veriť, pretože to, načo si spomínam je, že mi stále vraveli, „zle si to urobila“, „nie je to dosť dobré“ atď. A ten kamarát mi povedal, že to, čo si ja myslím, neznamená, že si to myslí aj niekto iní… Mám tendenciu prideľovať moje myšlienky iným… Keď ja si myslím, že to bolo nanič, tak si poviem, že určite to tak vidia aj ostatní… A prenášam to na ostatných.
Pri tom poslednom rozhovore som to pochopila… Najskôr sa mi to nepáčilo, a nahnevalo ma to. Uvedomila som si, že má pravdu a skutočne je to tak.
Ja si myslím, že on si asi niečo myslí a potom žijem v tom, čo si akože asi on myslí… A pritom to tak vôbec nie je.
Pri zistení toho, ako to u mňa je som si povedala, že to chcem aspoň skúsiť a pokúsiť sa nemyslieť si a nedomýšľať si, že čo si asi kto myslí… Ale snažiť sa na veci hľadieť v pravde a taktiež sa snažiť prijímať aj dobre veci…a samozrejme aj tie zlé…
Ako je to u vás? Alebo ako efektívne bojovať proti strachu z toho čo si myslia ostatní?
1 odpoveď
hmm…zo skúseností viem,že to čo si iní myslia, cítia, či spravia, väčšinou nie je pod mojou kontrolou, nemám na to dosah, či vplyv….tiež mávam z strach z toho,čo si o mne pomyslia, najmä, keď trapoším a trapoším často a fakt objektívne sa strápňujem a iní sa na tom bavia…a viete,čo? šak nech sa bavia 
nech si myslia, čo chcú . Som, kto som a ja sa prijímam a to, či a ako ma príjmu ostatní je viac na nich, ako na mne. To je moja stratégia boja proti strachu z toho, čo si o mne okolie pomyslí. Vlastné sebaprijatie a sloboda v tom, ako sa ku mne postavia iní, aj keby boli nepríjemní a ranili ma, je to ich rozhodnutie, ktoré proste beriem….
čo vy? čo ste už skúsili v tomto boji aplikovať u seba, aby ste sa cítili lepšie?… aby sa vám ľahšie žilo ?
-
Skúsila som si napríklad nepripúšťať niektoré veci, ktoré sa o mne hovorili, ale neskôr som si aj tak uvedomila, že keď sa tvárim, že to ignorujem, vo vnútri som viac a viac sklamaná.. V tomto období s tým mám obzvlášť veľký problém, pretože sa toho odo mňa veľa očakáva. Ale snažím sa žiť tak, aby nikto nemohol povedať, že som mu nejak ublížila, alebo som niečo urobila zle. Asi sa snažím byť “dokonalá”, ale nejde to.
-
Mirka -Sebaprijatie je asi veľmi dôležitá vec,vsak? Dá sa spokojne žiť aaj bez toho?
-
Smajli -myslím,že to,že si vo vzťahoch ubližujeme je prirodzená vec, ktorej sa nevyhneme, nikdy nevyhovieme vždy a všetkým a je v poriadku byť vo vzťahoch za seba samého, niekedy sa prispôsobovať, inokedy zas nie, myslieť aj na svoje potreby, aj na dobro iných a hľadať v tom cestičky- kompromisy… čo myslíte vy?
a Mirka, myslím,že sa s tým žiť dá,ale či spokojne..čo myslíš ty?
U mňa je to tiež podobné. Stále si myslím, že všetko čo robím nie je dosť dobré. Najviac sa to prejavilo nedávno, keď nám prišli výsledky z maturít. Bola som z tých lepších, ale aj tak som mala pocit, že moje dosiahnuté percentá jednoducho nestačia na to, aby som bola dosť dobrá. Väčšina spolužiakov za mnou prichádzala a obdivovala ma, no ja som na to bola nahnevaná. Bola som nahnevaná na seba. Nevedela som prijať, že to, ako to dopadlo, bolo dosť dobré.. Tiež mám strach, že ak niekedy niečo poviem, alebo vyjadrím pocity, ľudia si o mne nebudú myslieť dobré veci. Tiež mám z toho všetkého strach a ešte som sa to nenaučila ovládať.