Komunita

Asi každý z nás pozná ten pocit, keď mu je skutočne na nič a jediné, čo si vtedy praje je povedať niekomu, ako sa cíti. Jednoduché vyliatie duše, ktorého liečivý účinok nenahradí ani ten najlepší návod na život zo ženských magazínov až po tie od populárnych autorov motivačnej literatúry. Hovorí sa, že rana sa neuzdraví, pokým sa o nej nepovie. Dať meno bolesti znamená identifikovať ju. Keď niečo identifikuješ, stretávaš sa s tým tvárou v tvár a len tvárou v tvár môžeš naozaj vyriešiť problém s tým, s kým ho máš. Bolesť, to je taká abstraktná vec, ale keď ju pomenuješ, zrazu dostane konkrétnu podobu miest, vecí a tvári. A tie už môžeš navštíviť alebo sa s nimi stretnúť. Avšak, je rozdiel medzi tým hovoriť o svojej bolesti stene oproti alebo bytosti, ktorá ťa aktívne počúva, ktorá ti rozumie. Zrazu niekto vie ako sa cítiš. VIE a ty už v tom nie si sám.

Prečo čo tak funguje, že skôr ako samotné vyriešenie jadra či problému bolesti, je to práve vedomie toho, že niekto mi rozumie, čo lieči? Možno je to stará známa skutočnosť, že ako ľudia sme stvorení pre spoločenstvo. Potrebujeme vzťahy, potrebujeme sa navzájom. No nie ako egoisti, ktorí potrebujú toho druhého na dosiahnutie svojich cieľov a vyriešenie svojich problémov. Nie je to o spoločenstve tých, ktorí žijú VEDĽA seba navzájom sa využívajúc, ale o spoločenstve tých, ktorí žijú SPOLU a navzájom si nesú bremená. Lebo čo ak niesť bremeno v skutočnosti znamená slovami „viem o tvojej bolesti, som v tom s tebou, neboj sa, už viac v tom nie si sám“? Rady a návody samé o sebe sú skvelé veci, ale len pre tých, ktorí o ne majú záujem a koniec koncov, čo ak bez pochopenia neznamenajú vôbec nič? Dať radu je jednoduchšie ako počúvať. Možno preto je ich plný svet. Je to jednoduchšie ako sa starať.

A tu by som chcela prejsť k tomu, čo osobne vidím ako jeden z problémov pretrvávajúcej bolesti najmä u dospievajúcich a mladých ľudí. Tým problémom je chýbajúca komunita. Slovo komunita pochádza z latinského communitas, čo v preklade znamená spoločenstvo, ale aj láskavosť a vľúdnosť. Čiže skutočná komunita nie je len hociaké spoločenstvo ľudí, ale spoločenstvo ľudí, ktorých spája láska, pochopenie. Prvým takýmto spoločenstvom, do ktorého človek prichádza je práve rodina. Respektíve, mala by byť, ale čo ak, a čo sa aj v mnohých prípadoch stáva, že rodina ako spoločenstvo zlyhá? Zlyhá v láske. Neskôr, často to, čo mladý človek v rodine nenachádza hľadá inde. Znovu smeruje ku komunite, ktorou sú kamaráti, priatelia. Niekedy, ak má, nazvime to šťastie, stretne ľudí, s ktorými vytvorí hlboké priateľstva a nájde miesto, kde môže kedykoľvek prísť. Miesto, kde sa môže sebarealizovať, tvoriť, rásť a predovšetkým miesto, kde sa môže zdieľať. Dokonca aj ak rodina zlyhala, takáto komunita mu môže pomôcť žiť plnohodnotný a kvalitný život. Ale čo ak to šťastie nemá? Čo ak nemá šťastie na tých skutočných priateľov, bezpečné miesto a po sklamaní zo vzťahov v rodine zažíva ďalšie, ktoré sa pretaví v trvalú bolesť? Tá bolesť môže prameniť z množstva vecí a mnohokrát jediným východiskom pre takéhoto človeka je sebadeštruktívny spôsob jej riešenia. A pritom, možno by stačilo, ak by mal kam prísť a povedať niekomu ako sa cíti. Ale ak vo vzťahoch zažíva egoizmus, na internete nájde len rady, môže stratiť vieru, že existuje miesto, kde sa niekto stará. Priateľstvo je úžasná vec. Komunita je „upgrade“ priateľstva. Ťahá nás to k nej. Sme tak stvorení. Dnes viac ako „buďme si navzájom priateľmi, vystúpme zo seba a starajme sa“, hovorím „poďme tvoriť komunity“. Podporujme tie, ktoré máme. Bezpečné miesta priateľov, ktorí si navzájom nesú bremená a ktorí bezpodmienečne prijímajú každého, kto príde.

Michaela