Milujem Ťa, ale…

        Ako dlho si vo svojom terajšom vzťahu? Žeby 4 roky? 5? 8? Čo Ťa drží pri Tvojom partnerovi/partnerke? Aj chceš, ale aj nie zo vzťahu von? (ďalší text bude písaný v ženskej osobe )

Je mi s ním dobre, máme si čo povedať, možno si už aj myslí, že by sme spolu mohli mať niečo viac, ALE niekde v mojom vnútri ma škrie pocit, že to nie je to pravé orechové, že mi niečo vadí, nebolo by to dobre. Hmm, ako sa rozhodnem? No aby som zbytočne niekoho neťahala za nos, a však to nie je ,,záväzné”, vyskúšam, teda zmením si fb stav zo slobodná na  zadaná.

A ide to! Prvé mesiace sú plné náklonnosti, nežností, človek lieta od zaľúbenosti. Chce tráviť čo najviac času s dotyčnou osobou. Avšak, po čase sa začnú ozývať obavy, ktoré sa ukázali ešte na začiatku. A tak človek hľadá, kde to viazne, odkladá rozchod. Však mi je s partnerom dobre, robí to a to, má toto, kde by som na niekoho ešte vôbec narazila?..

Na chvíľu si utíšim hlad po vzťahu, ktorý je pravý práve pre mňa. No čím ďalej, tým nespokojnosť vo mne burcuje viac a viac… Ale je tu ALE! Však to nejako strávim, veď mám s kým tráviť čas, keď sa chcem odviezť, tak mám naporúdzi šoféra aj s autom, ak by som do budúcna chcela rodinu, má sa o ňu kto postarať, neviem, či by ma chcel niekto iný.., však som už na neho zvyknutá…

Sú toto dôvody pre zotrvávanie vo vzťahu? Každý človek má svoje potreby. Niektoré sú postavené vyššie, niektoré nižšie. Ak sa vo vzťahu uspokojí s napĺňaním nižších potrieb, a najdôležitejšie necháva nenaplnené, skôr či neskôr ho dobehnú.

Ako to myslím? Je dôležité mať rovnaké, podobné presvedčenie, spoločné. Ak je niekto nastavený na intelektuálny spôsob života, alebo materialistický, či život vo viere v Boha, sťažka nájde porozumenie a spoločnú reč na túto tému(tak dôležitú pre neho) s človekom, ktorý rovnaké témy nerieši, alebo ho vôbec nezaujímajú. Žije v inom.

A teda potreba komunikácie v tomto štýle jazyka zostáva nenaplnená, a človek si začína nachádzať kamarátov, ktorí podobnému jazyku nielen rozumejú, ale v ňom aj rozprávajú.

Ak je pre mňa dôležitá rodina, ale môjmu partnerovi záleží len na jeho kariére, budem si ďalej nahovárať, že ho to prejde a raz bude chcieť mať aj on rodinu. Áno, raz možno… No keby bolo keby, boli by sme v nebi. 😉

Mám záľuby, zbožňujem ich, no môj partner ich so mnou nezdieľa, pretože ho absolútne nezaujímajú. Kde sa stretneme neskôr? Ako budeme spolu tráviť čas? Istotou je vždy spoločné pozeranie telky? Budem sa podieľať len na jeho koníčkoch a ja zostanem bokom? To je viac ako nefér.

Ak je môj partner/priateľ pohodlný, nemajúci sa k činu, a práve od neho by som očakávala, že bude činný,  aktívny = moje zbožné prianie. Môžem ho o to poprosiť, ale nemôžem očakávať ohromné zmeny, v znamení pobozkám žabu a zmení sa na princa.

          Rozhodnutie, či bude na sebe niečo meniť, alebo nie, je len a len na ňom. A ak sa ani nesnaží o nejakú zmenu, aby nám bolo dobre spolu vo vzťahu, hmm, zostanem s ním vo vzťahu? (Vzťah tvoria dvaja, dvaja sa usilujú o zmenu, aby mohli spolu fungovať 😉 )

Myslím si, že nech je akokoľvek ťažké odolať, je dôležité aby som si ešte pred zmenou stavu na zadaná, rozmyslela, čo je pre mňa naozaj dôležité, bez čoho by som sa vo vzťahu nezaobišla, čo potrebujem cítiť zo strany partnera, čo som možno ochotná tolerovať, a čo už nie. Je jasné, že dokonalý partner neexistuje. No uvedomiť si, čo ešte viem zniesť, a čo už je nad moje sily, a neviem to ani prehltnúť, nie to ešte stráviť, je podstatné.

Ak sa aj ocitnem vo vzťahu s dotyčným, a cítim, že som vo vzťahu viac nešťastná ako šťastná, alebo že práve to krásne nepreváži nad nepríjemným a bolestným, zotrvávať dlhšie v takomto vzťahu ma bude len frustrovať a demotivovať. Postupne sa stanem len pasívnym členom zväzku partnerského.

Teda prečo sa dlhoročné vzťahy rozpadajú? Podľa môjho názoru je to spôsobené dlhotrvajúcim nenaplnením dôležitých potrieb buď jedného alebo oboch partnerov s tým, že sa uspokojujú s málom, ktoré sa im dostáva. Keď netečie aspoň kvapká. A keď si uvedomím, že kvapkanie mi nestačí, zistím, že som v osem ročnom vzťahu, a že to už ďalej takto nezvládnem…