Môj príbeh

Narodil som sa ako ostatné deti, zdravotné problémy som nemal žiadne, chodil som, behal, športoval jednoducho žil som ako každý iný chlapec. Začal som aj chodiť do školy. Prvých šesť školských rokov ubehlo v pohode ako pre ostatné deti, všetko bolo v poriadku. Po prázdninách som začal chodiť do siedmej triedy. Ešte prvý pol rok bolo všetko v poriadku… Prišlo ráno jedného doteraz asi najhoršieho dňa v živote. Bolo to 26.2.2010. Vtedy som mal 12 rokov. Vstal som normálne ako v iné dni, lebo som mal ísť do školy. Pripravil som sa a vyrazil som do školy.Keď som dorazil do školy, začala ma pobolievať hlava. Vtedy som to ešte nevedel ale bol to prvý signál toho čo sa blíži. Tá bolesť hlavy ešte nebola silná a navyše bola zima takže menšia bolesť hlavy bola normálna. Odišiel som do triedy, kde hlava ma začínala bolieť čoraz viac. Nakoniec sa to zhoršilo natolko že som musel ísť domov. Sám som už chodil ťažko takže mi museli pomôcť. Prišiel som domov a…tie chvíle už si nepamätám, stratil som vedomie-skončil som v kóme. Ja som to vtedy ešte nevedel ( kedže som bol v kóme ) ale diagnóza znela ,,krvácanie do mozgu,,. Prebudil som sa až v nemocnici v Košiciach. Po prebudení som zisti že v kóme som bol 2 mesiace. V nemocnici v Košiciach som strávil ešte pár dní. Vtedy som sa nemohol ani len pohnúť. Moje svaly boli slabé, ochabnuté bolo to hrozné. Nevedel som čo bude daľej. Po niekoľkých dňoch ma previezli do Prešovskej nemocnice na Jednotku intenzívnej starostlivosti kde som absolvoval aj prvú rehabilitáciu. Svaly v mojich ústach boli tiež stuhnuté ako kameň preto som musel stravu prijímať len cez hadičku. Aby som mohol lepšie dýchať tak som mal v krku zavedenú kanylu. Hlieny mi odsávali lebo sám by som ich nevykašľal, neboli to pekné časy. Mama ma navštevovala každý deň a po niekoľkých týždňoch pobytu na JYSke ma preložili na interné oddelenie kde som strávil ďalších pár týždňov Mama ostala pri mne.Za ten čas som tam stretol človeka z ktorého sa stal môj kamarát.Spoznal som ho ešte počas môjho pobytu na JYSke. Tiež už nastal čas sa zbaviť kanyly tak sa to začalo riešiť lenže v Prešove ju vybrať nevedeli tak som musel ísť do Košíc.Tam som musel ostať aj cez noc čo nebolo veľmi príjemné lebo sme zisttili že nám prichystali jednú posteľ a kedže môj zdravotný stav nebol ani trochu dobrý, bol som tam s mamou a jedná posteľ bola málo. Naspäť do Prešova som išiel až na druhý deň. Tam som strávil ešte niekoľko dní.Za viac než mesiac v Prešove sa môj stav vlastne ani nezlepšil.
Prešli dlhé týždne ktoré som strávil v nemocnici v Prešove. To prešli už takmer štyri mesiace odo dňa kedy sa všetko zmenilo. Ani po štyroch mesiacoch nebolo vidno žiadne zdravotné zlepšenie a tak sa lekári dohodli že bude lepšie ak pôjdem na liečenie. Na liečenie som mal ísť do približne 500 km vzdialeného Čilistova. Povedali nám že vyrážame už ráno o jednej. Čakali sme že pôjdeme na sanitke. No museli sme ísť na osobnom aute čo nebolo veľmi vhodné pre môj zdravotný stav. Bola to veľmi dlhá cesta. Ked sme tam dorazili bol som šťastný že mám za sebou takú dlhú a nepríjemnú cestu. V Čilistove tiež neboli veľmi hygienické podmienky. Zistil som že strávim tri týždne v týchto podmienkach. Prešlo pár dni a mame volali že sa musí vrátiť domov kvôli práci. Dohodla sa s mojou starou mamou že sa pri mne vymenia. Počas tých troch týždňoch sa moj stav trochu zlepšil. No stále som bol ležiaci pacient. Bol čas ísť domov. Domov sme už išli na sanitke, cesta trvala viac než osem hodín.Nebolo ľahké vydržať tú náročnú cestu. Bola psychický veľmi náročná. Ked som bol doma, neustále sme behali po doktoroch. O mesiac som znova s babkou odišiel na liečenie. Vstávali sme opäť o polnoci a vydali sa na dlhú cestu ktorá bola otravná.Nebolo vôbec príjemné spomínať nato že aký náročný minulý pobyt a pritom vedieť že tam musím ísť znova no trochu som tušil že sa moj telesný stav zlepší, to mi dodávalo silu aj keď vtedy by som jej potreboval viac. Prišli sme už na dobre známe miesto v Čilistove. Strávili sme tam znovu tri týždne a za ten čas sa moj stav zase o niečo zlepšil. Mali sme za sebou dva pobyty a na konci sme si dohodli další termín na další pobyt. Ked sme prišli domov za pár dni prišiel september a ja som mal začať chodiť do školy. To malo svoje výhody aj nevýhody. Prešiel celý polrok a za ten čas som absolvoval daľšie tri pobyty a medzitým som chodil do školy. Bol som ale invalid preto to nebolo jednoduché. Kým ešte nebol sneh a slnko vychádzalo skôr ešte to bolo v poriadku lenže potom prišiel sneh a tma bola počas rán dlhšie. To už bolo náročnejšie a psychicky to bolo pre ťažké. Nejako som to zvládol a medzitým som bol dva razy na liečení. Prišiel február a išli sme piaty krát na liečenie. Prichádzala jar čo bolo dobré. Dokopy som mal za sebou už pať pobytov. Bolo to dosť náročné, ale výsledok stal zato. Moj telesný stav sa o dosť zlepšil natoľko že som bol schopný s pomocou chodiť.No mal som problémy aj psychické ale veril som si že to prekonám, preto som to nijako neriešil a časom naozaj bolo lepšie. Robil som toho naozaj dosť preto aby môj stav sa zlepšoval, išlo to síce pomaly čo bolo poriadne na nervy. Najradšej by som bol keby bolo všetko v priebehu sekundy v poriadku ale vedel som že to tak neunguje. V Čilistove som bol ešte tri krát. Posledný pobyt som mal koncom roku 2011.Dokopy sme boli v Čilistove boli osem krát a ten rok a pol bol veľmi náročný. Pol roka potom nebolo žiadne liečenie a po pol roku v Apríli 2012 som sa dozvedel že Čilistov bol zrušený. Bol som aj rád že mi ubudne taká psychická záťaž ale vedel som aj že ak sa chcem pohybovo zlepšovať, musím ísť niekde ale to nebolo také jednoduché. Mal som za sebou veľa úsilia aby bolo lepšie. Moj fyzický stav sa síce zlepšoval ale psychický bol čoraz horší. Nebolo to ešte také zle preto som to neriešil a snažil sa zlepšiť po telesnej stránke, čo sa mi aj darilo.
Trvalo dva mesiace. Vtedy som úspešne dokončil deviaty ročník ale akoby zázrakom sa vybavilo daľšie liečenie a tak sme s Babkou išli na liečenie. Kvolli tomuto pobytu som prišiel o koniec deviateho ročníka ale v tej chvíli mi to veľmi nevadilo, bol som rád že sa niekde ide.. V Júni 2012 sme absolvovali prvý pobyt v Kováčovej,ktorý trval štyri týždne.Cesta trvala o polovicu menej čiže bola menej náročná. Od prvého pobytu v čilistove ubehli dva roky. Tie dva roky boli pre mňa ťažké najmä psychicky. Určite aj pre babku, ktorá cestovala so mnou. Ale dá sa povedať že to stálo zato. Po deviatom pobyte sa moj stav už takmer dal dokopy.Po príjazde domov sme na další pobyt v kúpeľoch mali čakať rok. Za ten rok sa dokopy nič nestalo. Koncom roku 2012 som bol birmovaný a tesne potom som nastúpil na strednú školu. Ubehol prvý ročník. Moj psychicky stav sa menil. Boli obdobia kedy bolo lepšie ale aj horšie. Telesný stav sa mi veľmi nezlepšil. Navyše rok 2013 bol pre mňa veľmi ťažký. Dal som sa nejako dokopy. V septembri 2013 som nastúpil do druhého ročníka na strednej škole. Až prišiel čas ísť na ďalší pobyt. Bolo to v Oktobri 2013. Strávili sme tam jeden mesiac.Prišla zima ,boli vianoce a vo Februári to bolo presne štyri roky od dňa kedy sa mi zmenil život. Prišla jar a mesiace ubiehali až prišiel Júl. Vtedy som si všimol že sa so mnou niečo deje. Psychický stav sa mi z ničoho nič zhoršil a bola to veľká zmena.Takto sa to ťahalo niekoľko dní, až prišiel 13.júl 2014. Deň začal normálne dokonca aj doobedie bolo normálne. Poobede som ešte bol vonku. Ked som sa vrátil do izby zistil že strácam silu v končatinách. Potreboval som na záchod. Ked som sa vracal do izby som zoslabol natoľko že som spadol na zem a ostal ležať na chodbe. Babka s mamou mi pomohli na posteľ a mama zavolala záchranku. Záchranka keď dorazila, určila diagnózu…krvácanie do mozgu sa vrátilo.Tento krát som neupadol do kómy,takže si celkovom presne ako to cele prebiehalo. Záchranka ma priviezla do Bardejova odkiaľ som hneď bol prevezený do Košíc. Až tam mi došlo že štyri roky snahy ako mojej tak aj mojich príbuzných vyšli nazmar. Moj zdravotný stav bol znovu na bode mrazu. Bolo to asi to najhoršie čo ma mohlo stretnúť. Strávil som niekoľko týždňov zase v Košiciach. Tak som strávil mesiac na rehabilitačnom oddelení v Bardejove. Už to nebolo ako predtým. Na liečenia som nechodil viac než rok. Ale psychicky stav sa mi akoby zázrakom vrátil po tom krvácaní do normálu. Stav sa mi veľmi nezlepšoval, čo mi spočiatku dosť vadilo. Ako čas plynul bol som v Bardejove na rehabilitačnom znova po pol roku. To už bol Apríl 2015. Stravil som tam už menej času. Znovu som išiel na liečenie až o rok. Za ten rok neboli žiadne zdravotné zmeny, možno mierne ale ja som už prestával veriť že sa to môže zlepšiť. Prišiel rok 2016. Prešlo už šesť rokov od dňa kedy sa všetko zmenilo. Moj telesný stav sa nepatrne zlepšil. Hneď v Máji prišla maturita. Nebolo to jednoduché. Moj stav nebol príliš vhodný na učenie sa ale mal som chuť to zvládnuť a nakoniec som to zvládol.Bol som rád zato že mám za sebou strednú školu a na vysoku som sa už necítil. Prišli prázdniny a ja som bol rád hlavne zato že som ukončil školu. Psychicky som maturitu zvládol dosť dobre aj napriek zlému telesnému stavu. Bol som zato veľmi rád. Ale tá radosť mi netrvala dlho lebo už po mesiaci som sa začal psychicky dosť zle a to stále pretrváva.