Prečo ľudia ubližujú sami sebe?

Sebapoškodzovanie je téma, o ktorej sa veľa nehovorí, lebo sa jej veľa ľudí bojí. Ako si niekto môže ubližovať? Prečo to robí? Prečo niekto vezme nožničky, nožík, žiletku, otvárací špendlík či ihlu, aby si poškodil svoje telo? Čo ho k tomu vedie? Je taký človek normálny alebo patrí na psychiatriu? K tejto téme by sa dalo napísať veľmi veľa. Na to, aby si človek začal ubližovať, niekedy stačí úplne jednoduchá veta: “Kto to neskúsil, nepochopí to.” A keďže som chcela pochopiť, počkala som si na vlastný smútok a skúsila som to. A tá úľava fakt prišla… A kruh sa uzavrel….

Minule som bola v UPSIDE klube a rozprávali sme sa o všeličom možnom. Zrazu prišla do reči aj téma sebapoškodzovania. S kamarátkou sme sa rozprávali, ktorá používa aký spôsob. Že ja sa režem hlavne vreckovým nožíkom, nožničkami a občas aj klasickým kuchynským nožom. Povedala som, že mi je jedno, na ktorej časti tela sa porežem. V tom ma prerušila kamarátka, že ona si ubližovala aj keď bola v nemocnici. Vždy si dokázala nájsť spôsob ako preľstiť ľudí na oddelení a uchmatnúť si nejaký nožík, ihlu či čokoľvek ostré. Tešilo ju, ak sa jej to podarilo, pretože sa považovala za lepšiu ako všetky sestričky na oddelení. Hrala s nimi túto hru na mačku a myš dosť dlho.

Po takýchto priznaniach sme si vymieňali vlastné skúsenosti so sebapoškodzovaním a prišli sme na to, že najviac sme si ubližovali, keď sme sa cítili osamelo, smutne, keď sme okolo seba nikoho nemali. Osobne si ubližujem vtedy, keď už nevládzem poprosiť o pomoc, keď si myslím, že sa na mňa všetko zosypalo a ja sa nedokážem postaviť na vlastné nohy. Vtedy si poviem, že “fyzická bolesť zastiera tú psychickú.” A ono sa mi na chvíľu naozaj uľaví.

Ako sme sa tak rozprávali s kamarátkou a vymieňali si všetky svoje skúsenosti s automutiláciou, ako sa sebapoškodzovanie odborne nazýva, prišiel za nami Marek. Chvíľu počúval o čom sa bavíme, a potom sa zapojil do našej debaty. Snažil sa nám ukázať, že ublížiť samej sebe nie je najlepší spôsob riešenia problémov. Pomohol nám zamyslieť sa nad tým, ako sa zachovať, keď sa v nás ozve nutkanie ublížiť si. A tak sme sa začali rozprávať o tom, čo by sme mohli spraviť, aby sme si nemuseli ublížiť. Čo by sa dalo miesto toho spraviť? Zistila som, že mne vtedy pomáha zmena činnosti. Ak pozerám telku, idem si urobiť čaj. Ak som v tichu, ktoré mi začína vadiť, tak si zapnem nejakú dobrú hudbu alebo nejakú komédiu. V takýchto ťažších chvíľach pomáha aj šport. Mne osobne najviac bicyklovanie alebo pilates. Na bicykli si vyvetrám hlavu, keď som mimo cestnej premávky pustím si do uší naplno hudbu a sústredím sa len na to, ako šliapem do pedálov a vnímam hudbu. Vrátim sa domov úplne unavená, ale s vyvetranou hlavou a šťastná. Alebo si zahrám na gitare. Keď už ju vytiahnem, zahrám si nejaké pekné a veselé pesničky, aby sa moja myseľ sústredila na niečo pozitívne a nemyslela na to, ako mi je ťažko. Ak sa mi nechce už hrať na gitare pesničky, tak sa začnem učiť nejaké nové akordy, alebo si len brnkám po strunách. Kamarátka zas niekomu zavolá aby sa necítila sama a nemyslela na svoju vnútornú bolesť. Povie osobe na druhej strane, že jej je ťažko, že ju valcuje nutkanie si ublížiť, a aby to nespravila, tak tej osobe zavolala. Hovoria spolu o všeličom, len aby to nutkanie prešlo. Je dôležité mať takého priateľa, ktorému môžeme zavolať aj „o polnoci“, ak by to bolo treba. A keď už som pri tej vnútornej bolesti. Ak vnútorný svet veľmi bolí, je fajn skúsiť sa sústrediť na ten vonkajší svet a nahlas ho komentovať. Napríklad: “Vstávam z gauča a idem si uvariť čaj. Voda z vodovodu tečie. Nalievam ju do rýchlovarnej konvice. Voda v konvici vrie. Dávam sáčok čaju do šálky. Voda v pohári vrie. Čaj je horúci….” Vraj to pomáha zabudnúť na vnútornú bolesť. S kamoškou aj s Marekom sme sa zhodli na tom, že je lepšie niekomu zavolať alebo napísať a skúsiť si vypýtať pomoc. Stačí iba trochu času, byť vypočutá, dostať objatie, hovoriť o tom, čo cítime a prežívame, jednoducho to nedržať v sebe. Aj keď v takýchto chvíľach vyjsť zo seba a neuzavrieť sa, je asi to najťažšie. Keď sa to však podarí, môžeme byť na seba právom hrdé, pretože sme sa posunuli o krok vpred vo svojom živote.

V klube sa dá rozprávať o čomkoľvek. Môžme začať akúkoľvek tému a viem, že nikoho neodsúdia. Nebudú nás posudzovať a odsudzovať preto, čo robíme, pretože vedia, čo v nás je a pomáhajú nám to objaviť. Pomáhajú nám zistiť, kto naozaj sme, aby sa nám ľahšie kráčalo v živote. Ak prídeme do klubu so zlomenými krídlami, nedajú nám nové krídla, ale naučia nás opraviť si tie, ktoré už so sebou máme. Odkedy je UPSIDE klub otvorený, môj život sa zmenil. Menej sa bojím, som odvážnejšia a otvorenejšia. Našla som bezpečné miesto, kde môžem byť sama sebou bez strachu z odsúdenia alebo výsmechu.

Nezábudka