Vždy jej podľa mňa treba zabrániť

man-390340_1280

Keby som mal povedať niečo zásadné (a pritom svoje) k tomu, čo si myslím o samovražde, začal by som asi tým, že v situáciách, keď je človek lapený do pasce, keď sa cíti pritlačený k múru alebo sa nachádza v tiesni, je myšlienka na ňu vlastne normálna. Všetci totiž potrebujeme aktívne plniť svoje potreby a sny, pevne držať kormidlo svojho života, ale sú chvíle, v ktorých to nejde, ktoré nás paralyzujú a v ktorých skôr hľadáme od vyčerpávajúcich problémov únik. Únik nie je to isté, čo riešenie. Má charakter vymazania problémov, zabudnutia na ne, v tej najradikálnejšej podobe až ich anihilácie.

Samovražda je únikom.

Útek nikdy nie je možný v pokoji. Deje sa vždy v kontexte stresu, či už akútneho alebo chronického, snáď trvajúceho mesiace alebo roky. Stres je niečo, čo nám kradne nielen životnú pohodu, ale aj rozvahu. Skresľuje naše rozhodnutia, pretože môžu prebehnúť bleskovo a bez zhodnotenia všetkých skutočných možností. Zužuje zorné pole našich budúcich vyhliadok. Ľahko sa v ňom vytvorí ilúzia správneho riešenia, ktorú potom človek až impulzívne nasleduje. A aj to môže byť samovražda. Človek však v tej chvíli nevie, že je to ilúzia alebo nevie, že je to iba naliehavý impulz, ktorý by za pár minút alebo dní pominul.

A ak som povedal, že myšlienky na samovraždu sú v istých situáciách normálne, určite to tak nie je s jej vykonaním. Každému, kto si chce takto ublížiť, kto sa chce stratiť zo sveta a striasť sa zo svojej pavučiny vzťahov, treba pomôcť.

Samovražda je produktom situácie ťažkého stresu a subjektívne zúženého obzoru. Človek svoje životné kormidlo nepúšťa, on ho otáča proti celému doterajšiemu životu. Chce ho zrušiť a práve to je na samovražde to hrozné, to, čo ma motivuje jej za každých okolností zabrániť. Nie vždy sa to podarí, ale mnohokrát áno. Človek totiž v istom momente vidí len jednu možnosť. Porozpráva sa s niekým, chvíľku sa cíti pochopený, chvíľku môže o svojich najťažších (a možno aj najviac skrývaných) problémoch s niekým hovoriť, a napokon sa objavia aj iné alternatívy.

Aj bezmocnosti sa dá naučiť. Už dlhšie sa používa výraz naučenej bezmocnosti pre správanie človeka, ktorý sa nachádza v zdanlivo neriešiteľnej situácii, v ktorej akoby nedokázal nič aktívne urobiť na to, aby ju zvrátil. Dôležité slovíčka sú tu „zdanlivo“ a „akoby“. Pretože ak sa mu v tomto rozpoložení zdá ako alternatíva len A alebo B, tak v skutočnosti je možné mnoho non-A a non-B. Je možno aj nejaká možnosť C, D, E…Ktovie, koľko ich vlastne ešte je. Niekedy sa stačí naozaj len trochu upokojiť, zamyslieť a triezvo sa zastaviť v nekonaní. A vejár alternatív sa môže onedlho rozvinúť.

Na to, aby sa to však stalo, potrebujeme o tom všetkom hovoriť s druhými ľuďmi, s niekým, ku komu cítime dôveru alebo ju aspoň nakrátko cítiť môžeme.

Michal Patarák,

psychiater.

Michal Patarák
Michal Patarák
Psychiater pracujúci vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici.

Pridaj komentár