Nepozeraj na mňa ako na divnú

Hľadám miesto na sedenie v poloprázdnom vlaku. Sedia v ňom samí znudení ľudia. Uvažujem nad tým správnym miestom na strávenie ďalších 2 hodín, keď tu zrazu vidím Janku. Nevidel som ju už pár mesiacov.

Teším sa, hádam pokecáme.

Ach nie. Dúfala som, že si ma tu nikto nevšimne. Ale Jančiho som dlho nevidela.

Rada ho vidím, len…prečo práve dnes?!

Vyzerá unavene. Akoby ju niečo trápilo. Hoci mi hovorí o tom, ako sa má dobre, uhýba pohľadom. Cítim z nej strach, či je to smútok? Trápi ju niečo? Prečo má dlhý rukáv? Veď jej musí byť teplo.

Čo sa stalo s tým veselým dievčaťom?!

Koľko mladých ľudí denne stretneme vo vlaku, v MHDčke, na ulici, v obchode, či v škole? A z koľkých z nich kričí únava, sklamanie, smútok, bolesť? V našich rozhovoroch na IPčku sa denne stretávame s príbehmi mladých, ktorí už nevedia ako ďalej. Nemajú silu bojovať s nepriazňami osudu. Nemajú niekoho, kto im povie: „poď, spolu to zvládneme,“ kto sa ich spýta: „ čo sa deje?“, kto im povie „som tu, keď budeš chcieť hovoriť.“ Vo svojom vnútri skrývajú smútok, strach, hnev, beznádej a zúfalstvo.

Vyzerá byť nesvoja. Stále si kŕčovito drží rukávy na tričku. Akoby si ich starostlivo chránila. Je nejaká zvláštna. Vyzerá, akoby sa chcela do tej sedačky schovať. Zaujímalo by ma, čo jej je.

Ach. Už si určite niečo všimol. Pozerá sa mi na ruky. Ako to len viac skryť? Nechcem aby videl moje dorezané ruky. Bude si myslieť, že som blázon. Aj ten pán na vedľajšej sedačke sa na mňa pozeral divne, keď sa mi trošku vyhrnul rukáv. Už nech tá cesta skončí.

Máme tendenciu chrániť seba. Bojíme sa ísť k lekárovi, lebo to môže bolieť, nechceme robiť nebezpečné veci, lebo si môžeme ublížiť. Čo teda vedie mladých ľudí k tomu, aby ublížili sami sebe?

Mladí ľudia sa vo svojom živote stretávajú s mnohými ťažkými situáciami. Psychickú bolesť, ktorú prežívajú, je neraz ťažké liečiť. Je ťažké ju ukázať a ešte ťažšie vysvetliť niekomu, kto ju nezažil. Na bolesť duše si nemôžeme vziať tabletku, ktorá do hodiny všetko vyrieši. Túžba zbaviť sa úzkosti, strachu, beznádeje, vnútorného hnevu, ktoré nemajú hraníc , otvára ľahkú cestu k úteku do fyzickej bolesti. „ …prvý moment je samozrejme bolesť. Čím väčšia, tým lepšie … potom prišla úľava“ (Klára, 27).

Po prvom ublížení však nasleduje kolotoč, z ktorého je ťažké vystúpiť. „Úľava trvá, kým tá ruka alebo noha bolí. A keď to prejde, niekedy po hodine, troch, niekedy po pár minútach, tak buď ostane pocit úľavy alebo prídu výčitky, smútok, sklamanie a hnev. Celé to teda zopakujem za trest a kruh sa uzavrie (Klára, 27)“. Niečo, čo na prvý pohľad vyzerá, že pomôže, prinesie len ďalšie pocity smútku, hnevu, duševnej bolesti a opakuje sa stále dookola. Sebapoškodzovanie môžeme chápať ako spôsob zvládania emocionálnej bolesti. Je to niečo, čo funguje – na chvíľu.

Keby len vedeli, ako by som s tým chcela prestať. Aj som sa veľakrát snažila. Ale sama som to nezvládla. Zlyhala som pred sebou, ale najmä pred druhými. Pred všetkými, ktorí verili, že som silná, šikovná, úspešná. No, nie som.

Fyzické ublíženie prinesie človeku endorfíny – hormóny radosti, ktoré nachvíľu vystriedajú nekonečné utrpenie. Táto túžba po chvíľkovej úľave a radosti sa však často stáva návykovou. Každým ďalším ublížením potrebuje viac a viac. Znova príde úľava a znova prídu aj výčitky.

Práve výčitky, či túžba nemusieť nič skrývať prinesú túžbu prestať s tým. Bolesť, ktorú cítia vo vnútri však prináša obrovský tlak. Kričí na nich, ba možno až ziape, aby siahli po žiletke a priniesli si ten chvíľkový pocit slastnej úľavy. K problémom a ťažkostiam bežného života sa pridá boj proti vlastnej túžbe.

Obstáť sám v boji je náročné. Nemať nikoho a nič, čo v ťažkej chvíli podoprie slabnúce odhodlanie, neraz znamená pád. Pád, z ktorého sa ťažko vstáva. Je však mnoho vecí, ktoré oporou byť môžu. „Pomáha mi, keď môžem niekomu o svojej túžbe povedať bez strachu z odsúdenia. Pomáha mi, keď zmením činnosť, keď si pustím naplno hudbu do uší alebo pozerám telku, hrám na gitare, idem na bike, kde sa zničím do mŕtva, keď ma niekto objíme, keď napíšem nejakú básničku, vyfarbujem si, kreslím svoje pocity a myšlienky, keď upratujem alebo som v práci, alebo proste len keď zmením činnosť. Aj ticho je niekedy fajn. Alebo keď príde dobrá kamoška, ktorá ma privedie na iné myšlienky, ktorá mi nedovolí myslieť “na blbosti…” alebo si len poviem, že ok, dnes mi je nanič, ale ono to prejde. Hodím si horúcu sprchu, pozriem, kedy idem na terapiu alebo na IPčko a poviem si, že to sa mi už neoplatí si dovtedy ublížiť, že je to len pár dní. A tiež, že nechcem sklamať ostatných ľudí tým, že si ublížim. (Klára, 27)“

Mladí ľudia, ktorí si fyzickou bolesťou zastierajú tú duševnú, nie sú divní či zvláštni. Dokonca ani ich správanie nie je nepochopiteľné. Oni len potrebujú pomoc. Kričia o ňu, no zároveň sa boja vypýtať si ju. Boja sa nepochopenia, výsmechu, označenia za blázna. Hľadajú pochopenie, vypočutie, lásku a pozornosť. Niekoho, komu môžu povedať čo prežívajú, kto bude pri nich stáť a neodsúdi ich. Niekto, kto neukáže prstom, ale prst a aj celú ruku podá na pomoc.

Podáš pomocnú ruku aj ty?

1. marec je dňom povedomia o sebapoškodzovaní. Mnoho ľudí hľadá cestu z problémov a bolesti.
Buďme pri nich a pomôžme im tým, že budeme cestu hľadania kráčať s nimi.

Mgr. Veronika Kohútová, koordinátorka IPčko.sk