![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/03/nenormalne1.png)
S týmto výrokom sa môžete stretnúť v práve prebiehajúcom nábore nových poradcov. Čo sa ale všetko naozaj ukrýva za týmito slovami a ako sa k tomu tvrdeniu Jean- Baptiste Massieu, autor výroku, dopracoval?
Pár rokov spätne som sa v rámci pozitívnej psychológie zaoberala práve témou vďačnosti. Šla som teda ku koreňom jej vzniku. Našla som výskumy, ktoré potvrdzujú dlhodobý vplyv pozitívnych emócii napríklad na kardiovaskulárne ochorenia, či dlhovekosť ľudí, ktorých životy boli nimi naplnené. Čím to je? A môže to byť skutočne pravda?
Barbara L. Fredericsonová napríklad zistila, že pozitívne emócie majú 2 sprievodné javy. Prvým z nich je to, že sa rozšíri a zmení naše aktuálne myslenie a tiež celková fyzická aktivita. Veď si len spomeňme, ako sa cítime, ako premýšľame o svete a budúcnosti, keď sa máme práve fakt dobre v porovnaní s tým, keď nám je pod psa a nič nedáva zmysel. Druhým javom je tvorba relatívne dlhodobo trvajúcich zdrojov. Teda akási zásobáreň pozitívnych spomienok nám pomáha lepšie sa adaptovať na náročnejšie životné situácie, čo je dôležitým kritériom prežitia. Fyzické, psychické, duchovné a sociálne osobné zdroje teda neodznievajú hneď po odznení emočného zážitku, ale ukladajú sa repertoáru, ku ktorému sa môžeme v budúcne znova vrátiť.
A práve vďačnosť môže byť príkladom dlhodobo trvajúceho vplyvu pozitívnej emócie. Pozrime sa teda ešte troška hlbšie do teórie z oblasti pozitívnej psychológie.
Vďačnosť môžeme vnímať ako emóciu alebo ako osobnostnú charakteristiku
Ak vnímame vďačnosť ako emóciu, tak sa s ňou stretáme pomerne často v jednotlivých epizódach života. Má zväčša krátkodobé trvanie a prichádza situačne. Okrem jej emocionálnej povahy však vieme odlíšiť i kognitívnu a motivačnú zložku. Ako? Predstavte si, že ste nečakane dostali darček. Môžete byť zaňho vďační. Avšak, môžete si uvedomiť i tú skutočnosť, že ste darcom boli uznaní za hodného byť obdarovanými a tak sa váš citový zážitok môže prehĺbiť až natoľko, že vás to akoby vyzýva k nejakej aktivite, spätnej väzbe, či altruistickému správaniu. Vďačný môže byť obdarovaný, no súčasne aj ten, ktorý obdarovať chcel. 
Vďačnosť sa môže zrodiť i za okolností, kedy my nič nedostávame, napríklad pri estetickom prežívaní krásy prírody, či nejakého umeleckého diela. Vtedy sa môže jednať až o priam transpersonálny, či vrcholový zážitok vďačnosti.
Abraham Maslow, známy humanistický psychológ, tvrdí, že vrcholové zážitky sa vyskytujú v živote každého človeka. Môžeme si uvedomovať, že si taký veľký dar vôbec nezaslúžime alebo si ich aj nemusíme byť vedomí , či neprijímať ich ako niečo, čo patrí k nám (1962, In: Křivohlavý, 2007).
Najhlbšia podoba vďačnosti je chápaná ako spôsob života, ktorý definuje vnútorná hĺbka zážitku. Pocit obdarovania v nás môže vyvolať pokoru, ktorá nás bude viesť k dobrote a k otvorenosti a angažovanosti vo svete zmysluplnými a účelnými aktivitami, aby sme sa spolupodieľali na dobre, ktoré sme obdržali a tiež ho šírili ďalej (Shelton, 2002, In: Křivohlavý, 2007).
Ak je vďačnosť trvalou črtou našej osobnosti, tak nás ovplyvňuje celoživotne. Dokonca vraj vďační ľudia sú tvorivejší a omnoho viac milovaní druhými ľuďmi. Vďačnosť tiež rozvíja ich sebaobraz v zmysle vedomia, že ich druhí majú radi a viac sa o nich starajú. Majú teda širšie zdroje sociálnej opory (Emmons, McCullough, 2004, In: Křivohlavý, 2007).
Tieto zistenia sú všetky pekné, no ako sme na tom my? Vieme ich skôr potvrdiť alebo vyvrátiť? Kedy tomu tak je? Kedy sa cítime byť naozaj vďační a čo to s nami samými robí? Ako nás to dokáže formovať v živote?
Čo ak ja sám vďačnosť neprežívam? Dá sa vďačnosti naučiť?
Miller (1995, In: Emmons, Shelton, 2002) tvrdí, že áno a navrhuje jednoduchý 4 krokový behaviorálne-kognitívny prístup k učeniu sa vďačnosti:
a) identifikovať nevďačné myšlienky
b) formulovať myšlienky podporujúce vďačnosť,
c) nahradiť nevďačné myšlienky vďačnosťou podporujúcimi myšlienkami
d) transformovať vnútorné pocity do vonkajšieho správania.
Nasledovaním týchto 4 krokov je podľa neho človek schopný žiť vo väčšej spokojnosti.
Až také jednoduché, ako je to napísané to však rozhodne nebude, čo poviete?
Emmons a Shelton (2002) na to berú ohľad a hovoria, že ak aj zažijeme príjemné emocionálne stavy, tak pocítiť zmysel pre vďačnosť si niekedy môže vyžadovať značne vynaložené úsilie. Udalosti, ľudia, či situácie, ktoré evokujú vďačnosť môžu byť ľahko odsunutí stranou pri zápasení s inými ťažkými životnými chvíľami, aby sme regulovali negatívne pocity.
Sama sa pýtam : Za čo všetko môžem a chcem byť v živote vďačná? Za ktoré pády na hubu a pomocnú ruku po nich podanú cítim vďaku doteraz? Čo mi to dalo, čo ma to naučilo a koľko náročných chvíľ ešte takto príde?
Občas sa ma ľudia pýtajú : Si šťastná?
A ja v tej chvíli neviem vždy odpovedať pravdivo a úprimne. No, keď sa nad tým neskôr zamyslím a uvedomím si to všetko dobro, s ktorým som sa doteraz v živote stretla, tak áno, tieto momenty, spomienky, zásobáreň pozitívnych zážitkov vo mne vyvolávajú pocit vďačnosti a šťastia. Na druhej strane však šťastie nemôže byť prítomné nonstop, keďže náš život je dynamický a aj nálada sa mení náhle. A je to tak v poriadku.
Na záver teda ešte jedna myšlienka, s ktorou sa stotožňujem:
“Nie šťastní ľudia sú vďační, ale ozaj vďační ľudia sú i šťastní”
____________________________________________________________________________
Zdroje na inšpiráciu
EMMONS, R. A, SHELTON, C. M. (2002). Gratitude and the science of positive psychology. In: Snyder C. R., Lopez S. J. (Eds.), Handbook of positive psychology. New York: Oxford University Press, 459-471.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2004. Pozitivní psychologie. Praha : Portál, 2004. 200s. ISBN 80-7178-835-X.
SELIGMAN, M. 2003. Opravdové štěstí: pozitivní psychologie v praxi. Praha: Ikar, 2003. 391 s. ISBN 80-249-0293-1.
SNYDER, C. R., LOPEZ, S. J. (Eds.) (2002). Handbook of positive psychology. New York: Oxford University Press.
FREDERICSON, B.L. (2011) The Role of Positive Emotions in Positive Psychology : The Broaden-and-Build Theory of Positive Emotions ; článok dostupný tu http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3122271/, citované dňa 6.9.2016
4 Comments
Zuzi, ďakujem za tento blog.
Prečítala som si ho viackrát, aby som si dokázala veľa vecí uvedomiť a vziať do svojho života. Páči sa mi ako si túto tému spracovala, rozobrala, vysvetlila a doložila príkladom zo svojho života.
My sme sa na psychológii až tak veľmi touto témou nezaoberali, ale myslím si, že vďačnosti sa dá naučiť aj napríklad tým, že sme každý deň naozaj vďační za nejakú obyčajnú malú vec. Ja som napríklad vďačná za každé nové ráno, pretože si uvedomujem, že nie každý z nás dostáva nové ráno. Som vďačná za svoju vieru, za to, že môžem študovať, že mám kde bývať, čo jesť. Keď si to teraz tak uvedomím, nie sú to iba obyčajné malé veci, pretože mnoho ľudí ich nemá. No my, ktorí ich máme, ich berieme ako samozrejmosť a málokto si uvedomí, ako veľa toho má. K vďačnosti som bola vedená a vychovávaná odmalička, možno preto je pre mňa jednoduchšie prežívať pocit vďačnosti. Neviem či je tento môj postoj správny. Čo si o tom myslíš Ty?
Veronka, vďaka za tvoju reakciu a zdieľanie toho, ako to máš ty
riadne som si naložila 😀 Boli dni, kedy som musela sama seba prekonávať a niečo pozitívne v tom dni nájsť, už len sama kvôli sebe lebo som si túto výzvu dala. No, boli aj dni, kedy som zapísala celú stranu- dve, že sa toho tooooľko veľa dialo a vďačnosť i pocit šťastia z toho ma prenikol aj do nasledujúceho dňa. Máš pravdu v tom, že mnoho vecí berieme, ako samozrejmosť a až ich stratíme, tak si uvedomíme,že sme niečo vzácne mali. Mne sa tvoj postoj páči , zo subjektívnych dôvodov. Neviem, kto rozhoduje o tom, či je to správne alebo nie. Možno len ty sama podľa seba. Kto vie? 😉
Po pravde, sama viem, že prežívať vďačnosť je niekedy ozaj náročné. Ja som počas štúdia, keď sme mali s kamoškami fakt blbé obdobie v medziľudských vzťahoch, skúsila takú výzvu na adventné obdobie. Vyrobila som “ďakovný debilníček” každej kamoške v partii som ho dala so slovami, že si myslím, že každý deň sa nájde aspoň jeden dôvod na radosť, na prejavenie vďaky a že ich teda pozývam do toho, aby si každý deň zapísali aspoň jednu takúto radôstku, nepozerali ich spätne, len sa každý deň zamysleli, či nájdu svetielko v dni, ktorý nás vyčerpal, ubil, boli sme nahnevané, sklamané a tak a dovolenie si to prezrieť celé bude až na Štedrý večer, kedy zapíšeme poslednú vďaku toho obdobia. Či už pôjde len o nečakaný úsmev, ktorý ma poteší alebo niečo významnejšie, že odpadne ranná prednáška a môžme dlhšie spať, či nás niekto obdarí, príjemne zahrejú slnečné lúče miesto chladivého vetra a podobne, verím,že sa niečo nájde, no je to na ich slobode a vôli, či do toho idú so mnou.
Poviem Ti, Veronka
Wow, Zuzi, ten nápad sa mi skutočne veľmi páči.
Myslím si, že by som to tiež rada vyskúšala, ak smiem… 
Pred Štedrým dňom ma čakajú nejaké tie predtermíny, ale pozitívne na nich by mohli byť najmä hodnotenia, alebo aj len milý úsmev skúšajúceho. A o to krajší Štedrý deň bez stresu z ďalších skúšok. 
Som Ti naozaj veľmi vďačná za Tvoje zdieľanie. Som rada, že si mi o tom napísala, že si sa o Tvoju skúsenosť podelila. 
Rozumiem, občas je veľmi ťažké nájsť niečo pozitívne na naozaj ťažkom a vyčerpávajúcom dni. Ale zvládla si to.
Možno máš pravdu, možno každý z nás podľa seba usudzuje, či je to správne, alebo nie. Ak však máme naozaj dobrý úmysel v tom, čo robíme, za čo sme vďační a ako vďaku prejavujeme, nemusíme očakávať ocenenie a uznanie od ľudí, ja osobne to skôr robím pre Niekoho tam hore, ktorému som vďačná asi najviac (veď predsa mám byť za čo 😀 ).
Waw, parádne napísané.
Ďakujem!
V poslednej dobe si to dosť intenzívne uvedomujem “vďačnosť”… A skutočne keď je mi veľmi zle, snažím sa spomenúť si na niečo pekné… Nechcem sa veľmi rozpisovať…no…podľa mňa, keď sa človek nachádza v ťažkej situácii, až vtedy si poriadne začne uvedomovať čo všetko má…čo dobré zažil…akých ma okolo seba ľudí atď. Samozrejme ak nechce ostať v negativizme…inak si na nič dobré či pekné nespomenie…