0

Neviem ako to povedať, vystihnúť alebo opísať.

Už dlhší čas bojujem s jedlom a chudnutím.

Bojujem každý deň pred každým jedlom, ktoré musím do seba dostať. Nechutí mi to. Nezvládnem to položiť do úst a zjesť. A keď to zjem, cítim sa previnilo, som na seba nahnevaná, mám výčitky, že som sa neovládla a zase som jedla. Idem cvičiť, behať, bicyklovať. Ale keď sa postavím na váhu a vidím, že to prináša výsledky, motivuje ma to do ďalších a ďalších dní bez jedla. A keď dosiahnem svoj napríklad týždenný cieľ, som neskutočne šťastná, ale aj unavená.

 

Unavuje ma tento boj, ale neviem ako z toho von. Okolie to už nevníma. Po prepustení z nemocnice tomu prestalo venovať pozornosť, no ja sa aj tak trápim ďalej.

Stalo sa vám už niekedy, že sa jedlo stalo vašim nepriateľom? Ako ste s tým bojovali?

nezabudka zodpovedané
    • Veronka, cítiš sa previnilo, ak sa naješ a chceš chudnúť…zároveň si vyčerpaná…súvisí to so svojím sebaobrazom?…kedy máš chvíle, že máš chuť na jedlo a naješ sa? a kedy je tomu tak, že bojuješ a ani do úst nič nedáš?

    • Áno, Zuzi. Mám naozaj veľké výčitky ak niečo zjem. Mám vtedy pocit, že som to nemala urobiť a viním sa za to, že som sa neovládla. Asi áno, súvisí. Nemám rada svoje telo, je také veľké a škaredé. Z každej strany iba počúvam, že mám schudnúť. A mňa to veľmi trápi. Nemám sa rada a hladovanie je pre mňa buď trestom, ak som jedla, alebo cestou ku krajšiemu telu. Chuť na jedlo mám hlavne večer, keď som celý deň nič nezjedla. Ale nenajem sa, lebo večer už nejem. Jedlo sa snažím zjesť, ak ma k tomu niekto núti. A bojujem s ním asi stále. Vždy pred každým jedlom bojujem. Na raňajky je to ľahké, nikto ma nekontroluje, takisto ani na večeru nič nedávam do úst. Sem-tam ma prinúti niekto obedovať. Ale nikdy to nedojem..