![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
Ked si povies “koniec”
Vahala som či pisat či nie… Aj tak si myslím,že je to všetkým jedno… Po dnešku mam pocit,ze to,čo som včera videla vo filme “To save a life” je skutočnosť aj v mojom živote 
Hovorím si, kasli na ľudí, kasli na všetkých okolo seba… Nezijes pre ľudí,ale žiješ pre seba…
Čo ma človek robiť ak potrebuje pomôcť? Ak tu pomoc nemá v rodine,ani v priateľoch? Ak sa cíti byť celkom sám?
Má vôbec zmysel písať? Má zmysel sa snažiť??
Chcem povedať “koniec” tak veľmi chcem aby to skončilo…aby bolo už všetko v poriadku! Aby odišiel strach, hnev, nenávisť, bolesť…
Čo robíte ak máte pocit,že to nezvládate? Keď je všetko čierno čierne?
13 answers
Mirka, pocity a emócie sú úplne v poriadku a môžem ťa ubezpečiť, že ich máme aj my – muži. Rozdiel je len v tom, že niektorí z nás ich nedávajú tak výrazne najavo ako to robia ženy. Určite sa za ne nemusíš hanbiť ani nič podobné. Niekto múdry raz povedal, že silný človek je práve ten, ktorý dokáže vyjadriť a zdieľať svoje pocity a emócie. Už si síce nepamätám od koho ten výrok pochádza, ale niekedy dávno som ho počul. 
Ty sa ma pýtaš, ako som to zvládal a smajli sa pýta, čo mi pomáhalo. Odpoviem vám teda obom naraz. Popravde, spočiatku som to nezvládal. Bol som plný hnevu, negatívnych emócií, bol som nahnevaný na celý svet, na všetkých naokolo. Tie emócie som nejak zo seba potreboval dostať von a riešil som to podráždenosťou a agresivitou. Uvedomil som si však, že táto cesta nikam nevedie. Skúšal som teda hľadať inú cestu. Zistil som, že mi pomáha hudba – nejaké motivačné a povzbudzujúce texty zo života. Môžem povedať, že hudba mi pomáha dodnes a sprevádza ma na každom kroku. Tiež mi veľmi pomáhal šport, pri ktorom som si vždy vedel “prečistiť” hlavu. Napríklad mne sa osvedčilo to, že vždy keď som mal zlú náladu, šiel som si zabehať, zakorčuľovať alebo som zašiel do fitka. Myslíš, že by si niečo z toho mohla skúsiť aj ty? Prípadne nejaký iný šport, pri ktorom zo seba dostaneš tie negatívne pocity? Tiež som zistil, že radosť a energia sa dajú čerpať aj z maličkostí – napríklad keď niekomu pomôžeš (žene s kočíkom, starému človeku s taškami a pod.). Z dobrých skutkov som sa teda tiež naučil tešiť. I keď za ne nedostaneš nič hmotné, dostaneš dobrý pocit a pozitívnu emóciu od tých, ktorým pomôžeš.
Môžeš sa skúsiť zamyslieť nad tým, v ktorých chvíľach alebo pri ktorých činnostiach na to negatívne nemyslíš?
Nie si stratený prípad. Snažíš sa bojovať, máš nádej a si výnimočný človek, len potrebuješ objaviť ten svoj kúsok ľadovca.
-
Mirka -Vďaka Robo za to čo si napísal.
Prepáč,ale nedá mi sa neopytat,že prečo si napísal,že nie som stratený prípad? A ze som vynimocny clovek? Ako to môžeš vediet? Ja si to teda vôbec nemyslim.
Ako som už písala, neviem síce či to bolo v tomto fóre,no keď mi bolo predtým nanič a mala som zle myšlienky, alebo sa niečo zlé či ťažké stalo…snažila som sa to riešiť tak,že som zobrala papier a začala som kresliť,maľovať. Alebo som zobrala gitaru,a len tak som hrala a hrala…alebo som išla do prírody… Ale to je už pase.
Chodím raz do týždňa hrať volejbal a florbal…ale chodím tam preto,že chcem. Počas týždňa mám kopec aktivít a niekedy mám pocit,že nestíham žiť…robím to,čo musím…no ak príde “to ťažké” snažím sa ako viem. Možno je to trápne,ale snažím sa bojovať. Aj keď v poslednej dobe to asi vôbec nezvladam. A robím veci,ktoré by som nemala.
Ja som človek,ktorý nevie povedať “nie” a niekedy je to potom ťažké. Nemám problém pomáhať iným ľuďom,ale niekedy už nevládzem. Ale to už som asi mimo…
Robo,ty prejavujes svoje pocity? Pytam sa ta to,lebo si muz…a u zien je to ine… Ja sa už bojím a niekedy aj hanbím.
Mirka, je pre mňa zvláštne pozorovať ako samú seba spochybňuješ v komentároch, čo pribúdajú. Neverím v existenciu “strateného prípadu”, ale verím, že každý sa niekedy v živote do tejto fázy uvažovania o seba dostane, aspoň na chvíľu a je to v poriadku. Deje sa to. No, ja mám skúsenosť, že všetko zlé zvykne po čase prejde a zas prídu pekné chvíle…a potom zas tie horšie a dookola…no, pri pomyslení na pekné, ktoré boli a ešte môžu prísť si vravím, že to stojí zato ustáť i teraz, keď mám krízu a nič nedáva zmysel….pocity sú v poriadku a ženy bývajú viac citovejšie, než muži, sú proste našou súčasťou, tak sme boli stvorené ? a niekedy nám fakt riadne skomplikujú život,že?
Robo, aj mňa to zaujíma, čo pomohlo tebe sa cez to dostať? …alebo kto?
-
Mirka -
Smajli, prepáč…asi bude lepšie ak už nebudem písať. Len to kazim!
Ide o to,že ja naozaj som asi strateny prípad. Aj doma mi to hovoria, tak asi na tom niečo bude… Momentálne sa nejak neviem dostať akoby zo začarovaného kruhu. Všade okolo mňa sa dejú zlé veci. A potom…no proste,celé zlé. Ak aj je náhodou niečo pozitívne, to negatívne to úplne pochova…
Smajli,takže myslíš že pocity sú v pohode?
Smajli, ty si nejaká “psychologicka” alebo niečo také?
To “mimo”… Myslím to asi tak,že keď o takých veciach rozmýšľam,tak mi to príde ” normálne” ale už keď to napíšem, tak si niekedy pripadám tak,že som mimo… Vieš,že na jednej strane sa snažím niekomu cudziemu pomoct, na druhej strane neviem pomôcť sebe…
Radím niekomu ako zvládať veci a sama ich nie vždy zvládam… Vravím “buď sám sebou” no ja nie som…pretože mám strach odkryť moje vnútro… Vravím “bude to dobré”, no sama tomu neverím… Na jednej strane ani neviem prečo ešte stále bojujem a žijem, keď si myslim,ze to nema zmysel. Ked mam pocit ze ak ide o mna,tak nic nema zmysel…
Neviem ci mi rozumies… Takto si pripadam byt mimo…
-
Smajli -hmmm, nazvime to “niečo také” :D- zaujímam sa celkom dosť o psychológiu a prácu s mladými a deťmi, už dlhšiu dobu …
“na jednej strane sa snažím niekomu cudziemu pomôcť,na druhej strane neviem pomôcť sebe” – to sa mi stáva často
máš pocit, že ak ide o teba, tak nič nemá zmysel, lebo ti tie veci, čo sa dejú zmysel nedávajú? a z toho pramenia potom pochyby i o sebe samej?…neviem, rozumiem?
-
Mirka -
Takže to máš aj vystudovane?
Mám pocit,že ak ide o mňa, nič nemá zmysel! Ale že vôbec nič! Stratený prípad!
Ale asi už som toho povedala až až… Občas je dosť ťažké pre mňa niečo vyjadriť písomne…aj keď písanie bolo pre mňa stále ľahšie ako rozprávanie…no asi už ani písať neviem.
Čo ak je čas?
Môžem sa ťa niečo opýtať?
Nie je to ľahké, niekedy vôbec a práve naopak… No niekedy aj keď mne je totálne nanič a vidím niekoho v kúte či samého,nedá mi to,a idem za ním… Ale niekedy je mi všetko jedno a nikoho neriešim. Teraz keď to tak píšem…ja som riadny sebec ?
Keď vidím že niekomu aspoň trochu pomôžem,alebo možno to ani nevidím,ale možno ja mám pocit že to nebolo zbytočné…vtedy si poviem,že neni som tu zbytocne. A možno aj som,ja už neviem.
Bol čas, dlhé roky kedy som nerozprávala s nikým a o ničom… Bola som len ja sama s tým všetkým,a niekedy mám pocit že to bolo aj lepšie. Lepšie v tom,že má nikto neodsúdil za to, nikto o ničom nevedel…
Neviem či si to zažila,ale ja som zažila to,že som verila,a ta osoba má úplne odpisala… A preto je pre mňa veľmi ťažké veriť ľuďom,hocikomu.
Čím viac píšem, tým viac mám pocit,že som mimo???
-
Smajli -
Mirka, byť “sebcom” niekedy treba, hlavne vtedy, ak niečo v sebe riešiš a nemáš síl na riešenie problémov iných…treba sa aj chrániť, aby sme mali z čoho dávať iným, keď naozaj chceme
hej, no, zažila som to tak dosť silne cca 2 roky dozadu a ešte to trocha doznieva :/ …a vlastne i teraz 2 mesiace dozadu,ale z toho sa dostáva ľahšie…
hm..čo myslíš pod tým “pocitom mimo”?
Ahoj Smajli,
vďaka za to,čo si napísala. Vďaka,že mi odpisujes. Ak by si ty nepodpísala,tak asi si to už fakt “hodím” ? vieš ako to bolo na konci toho filmu,keď si ten chalan “blondak” čítal list od jeho,už kamaráta?
Takto to teraz ja vnímam…že chodím,hľadám…a možno toto bola posledná možnosť ako tu ostať či ísť…
Mne sa deti tiež vysmieval keď som bola malá a teraz niekedy keď sa na mňa niekto pozerá,mám pocit,že si o mne myslí samé zlé veci…
A vieš čo? Možno som divná,ale…ked som medzi ľuďmi, snažím sa správať “normálne” a väčšinou je to tak že ja idem za inými,ktorí sedia sami,alebo vyzerajú,že sú smutní…a snažím sa o to,aby sa tak necítili,aby sa začlenili medzi ostatných… Ale keď som sama,stáva sa to,že robím veci ktoré robil ten chalan, ktorý napísal ten list…
Smajli, čo je dobré na tom, že píšem?
-
Smajli -
to čo robíš medzi inými je úžasné
a potrebné :), hoci to možno nie je až také jednoduché, ak pri tom nosíš masku na zakrytie vlastného smútku. Čo ti to dáva, keď sa takto správaš medzi ľuďmi?a je to dobré preto, že ak zdieľaš, čo prežívaš, tak v tom neostávaš sama a otváraš sa tak pre druhých. Nie každý to dokáže a práve to je základ toho, aby si dokázala prekonať aspoň časť ťažkostí, s ktorými sa stretávaš, nemyslíš?