Opustený ostrov: Na ňom alebo ním?

Rozmýšľali Ste niekedy nad tým, aké by to bolo ocitnúť sa na opustenom ostrove bez všetkého a všetkých?

Jasné, pre niekoho by to bolo oslobodzujúce, naplňujúce, dokonca o tom možno niekto sníva. Bolo by to niečo, čo by mu pomohlo vymaniť sa zo sociálneho kontaktu, ktorý ho len obmedzuje. Potom by sa určite našli ľudia, ktorí by pri tejto predstave prežívali strach, pocit smútku, samoty, či prázdnoty. Chýbal by im niekto, kto by ich potešil, kto by im podal pomocnú ruku, vypočul by ich, jednoducho niekto, kto by tam bol s nimi a pre nich.                                                                                                                                                                                                                                                                            A myslím, že by boli i takí, ktorých by to síce prekvapilo, ale snažili by sa z toho vyťažiť, čo najviac pre seba. Tešili by sa z ticha, ktoré ich obklopuje, užívali by si krásy prostredia, v ktorom sa ocitli, snažili by sa načerpať silu a energiu do nových dní. Vďaka priestoru, ktorý by im toto miesto ponúklo, by mohli veľa rozmýšľať, uvažovať, prichádzať na nové myšlienky a nachádzať alebo uvedomovať si svoje hodnoty.

A čo Ty? Aké by to bolo pre Teba? Našiel by si sa v niektorej z týchto skupiniek?

Žijeme v mori rôznych názorov, nepísaných zákonov, pravidiel, trendov, ktoré udávajú, čo je „out“ či „in“. Môže sa stať, že sa v tomto mori života veľmi ľahko začneme topiť. Vtedy si snáď aj prajeme žiť na opustenom ostrove. Mnohým sa takýto život javí ako skvelá skúsenosť s istými výhodami. Nemusieť sa ospravedlňovať za svoje obmedzenia, nemusieť nikomu nič vysvetľovať, jednoducho, mať svoj pokoj. Avšak po niekoľkých dňoch, týždňoch či mesiacoch, by nás mohol prepadnúť pocit vnútornej prázdnoty, mohli by sme sa cítiť opustení, izolovaní od všetkých s predstavou, aké by bolo skvelé opäť niekde patriť.(čo je úplne prirodzené, keďže sme boli stvorení na to, aby sme budovali vzťahy, vytvárali spoločenstvá…). Vtedy sa nás zmocní potreba mať pri sebe niekoho blízkeho, niekoho, s kým môžeme tráviť čas, niekoho, kto nás odbremení od tejto tiesne. Niekedy sa však stane, že na obzore niet nikoho… Ako keby sme boli naozaj jediným ostrovčekom široko ďaleko, odkázaným samým na seba.

Čo s tým? Čo v takej situácií robíme?

Teraz sa na to skúsme pozrieť aj z inej strany. Častokrát sme vystavení situáciám, ktoré nečakáme. Možno nie vždy rozumieme tomu, čo sa nám deje, občas cítime krivdu, sme sklamaní, strápení. Niekedy sa teda sami môžeme cítiť ako taký opustený, zabudnutý ostrov. Ostrov, ktorý je sám so svojimi boliestkami, trápeniami, starosťami ďaleko od ostatných. Ten, pre ktorého všetko /vrátane jeho samého / stratilo zmysel. Ostrov, ktorý zabudol, že NIEKAM patrí a vždy je pre NIEKOHO dôležitý. Ak sme zaplavení takýmito pocitmi, treba mať na mysli, že každý ostrov, aj ten zabudnutý má svoj význam, svoju úlohu. Čo by si počal Robinson keby po stroskotaní lode nebol na dosah ostrov? Aký dôležitý je ostrov, ktorý je na blízku posádke, ktorá v rozbúrenom mori stratí orientáciu? Každý ostrov, najmä ten zabudnutý môže byť miestom kde si odpočinieme, osviežime sa, naberieme nové sily. Každý z nás je výnimočným a dôležitým ostrovčekom.

Niektorí z nás možno sami pri mori boli. Pamätáte si keď ste dlho plávali za konkrétnym miestom? Aké to bolo keď ste došli do cieľa? Stálo to za to? Mne sa to stalo len raz, ale ten pocit bol na nezaplatenie, keď som po dlhom čase konečne našla to, čo som hľadala- ten pocit bol na nezaplatenie.

Ešte by som sa s Vami rada podelila o príbeh, ktorý ma nedávno oslovil. Rozprával o dvoch ustriciach, kde jedna vravela druhej ako ju vo vnútri niečo veľmi bolí a je jej z toho úplne nanič. Druhá jej však s chvastúnskym uspokojením odpovedala, že ona sa má dobre a je zdravá zvnútra i zvonku. Ich rozhovor si vypočul rak, ktorý im ozrejmil, že bolesť, ktorú v sebe nosí jedna z nich je perla vzácnej krásy. A v tom je najväčší pôvab ustrice. Keď do nej vnikne zrniečko piesku a poraní ju, ona sa nezlomí a nezúfa. Deň, čo deň premieňa svoju bolesť spôsobenú zrniečkom na perlu.

Aj keď sa nám v danom okamihu zdá, že z bolestnej situácie nedokážeme vyťažiť nič dobré, a už vôbec nič užitočné, ak sa nevzdáme, nepodľahneme smútku, stávame sa silnejšími osobnosťami, ktorých ich vlastné utrpenie posúva dopredu.

Tento príbeh je dôkazom toho, že každá bolesť, sklamanie či nepochopenie človeka formuje.

Podarilo sa Ti niekedy na Tvojej samote či sklamaní nájsť niečo prospešné? Niečo čo by Ti mohlo pomohlo do budúcna? Ako si to dokázal?

Skúsme sa aj my inšpirovať a nabudiť príbehom ustrice, ktorá sa snaží deň čo deň premieňať svoju bolesť na majstrovské dielo.