Stačí tak málo – BYŤ ČLOVEKOM

Neviem či to zažívaš rovnako alebo aspoň podobne ako ja, ale pri pohľade na svet okolo mňa mám niekedy potrebu premýšľať, kto sme a kam kráčame? V dnešnej dobe, kedy spoločnosť kladie na ľudí čoraz väčšie nároky sa denne môžeme stretnúť s prípadmi ľudí, ktorí už nevedia ako ísť ďalej. Mnohí z nich pod vplyvom stresu a starostí podľahnú alkoholu, drogám, nájdu si nesprávnych kamarátov, či proste zídu zo správnej cesty. V mnohých prípadoch sa tak máme možnosť z tituliek novín, či obrazoviek našich televízorov dopočuť o ďalšom vyhasnutom živote.

Kladiem si tak otázku: „Ako je možné, že toho alebo oného/tú, či onú nikto nezastavil? Ako je možné, že si nikto nevšimol, ako veľmi trpel/a? Existovala reálna možnosť ako zasiahnuť? Ako podať pomocnú ruku?“. Pravdou však je, že sám som v minulosti bol tým, kto stál pred rozhodnutím: bojovať alebo vzdať sa?

Na nasledujúcich riadkoch by som rád aspoň v krátkosti popísal svoj životný príbeh, takže ak ťa neunavili úvodné riadky a máš chuť dozvedieť sa viac o tom, akým smerom šiel vlak môjho života, budem rád, ak dočítaš tento „pohľad späť“ až do konca.

Narodil som sa ako prvorodený syn svojim rodičom. Po dlhšom snažení o dieťa sa im nakoniec „zadarilo“ a po deviatich mesiacoch som prišiel v plnej paráde na svet ja. Verím, že moji rodičia museli mať veľkú radosť pri pohľade na svoj spoločný výtvor. Problém však nastal v rannom období môjho detstva, kedy nás otec opustil a v mojom živote nastala obrovská zmena aj napriek tomu, že som si to v tej dobe ešte vôbec neuvedomoval. Jeho odchod bol akýmsi presmerovaním vlaku môjho života výhybkou na inú koľaj. Čím som však bol starší, neustále som sa na otca pýtal, snažil som sa zistiť, kde je, prečo moji kamaráti otca majú a ja žijem len s maminou? Ako roky plynuli, jedného dňa k nám došiel vcelku fajn chlapík. Potom odišiel a po určitej dobe u nás bol na návšteve znova. Nebolo to pre mňa nič divné. Muža sme často v domácnosti nemali a tak som s ním veľmi sympatizoval. Stále som ho volal ujo, avšak jedného dňa mi mamina povedala, že ho môžem volať OCKO. Ďalšia životná výhybka. Nasledovala podobná story, akú poznáme z klasických amerických seriálov. Z nás troch sa stala rodina, pribudli do nej súrodenci, po ktorých som tak veľmi túžil a žili sme ako kompletná rodina. Až do doby, kedy veci proste začali kaziť a ja som mal pocit, že už to ďalej nevydržím….bojoval som pridlho. Bol som ako sám vojak v poli. Mal som pocit, že aj napriek tomu, že mám okolo seba desiatky priateľov, ktorí sú mi ochotní pomôcť aj uprostred upršanej noci, som bol na svoje trápenie sám. Možno to bola moja chyba – stačilo otvoriť ústa a podeliť sa o svoje trápenie. Avšak, mal som pocit, že nikdy nenastala tá správna chvíľa, kedy by bolo vhodné s vážnou tvárou prísť a povedať: „Kámo, potreboval by som sa ti s niečím zdôveriť“. Dokázal som sa so svojimi občasnými problémami a trápeniami predierať jednotlivými dňami svojho života, avšak po dlhých rokoch, kedy som svoj boj zvládal a dokázal som odolávať, jednoducho nastal moment, kedy som povedal DOSŤ!!!

Za pár dní bude presne 8 rokov tomu, čo som mal pred očami len tmu, v nej veľký otáznik a v hlave akési neznáme prázdno. Pocit, že som sám uprostred ničoho, túžiaci len po úľave, dňoch bez vnútornej bolesti v srdci, túžiaci po krajšom zajtrajšku. Pred 8 rokmi som však svoj boj prehral. Chvalabohu nie ten, ktorý je akousi tenkou hranicou medzi životom a smrťou. Podľahol som svojej túžbe vymaniť sa z pazúrov bolesti, ktorá ma zvierala. Ako jedinou možnou záchranou sa mi v tej dobe javil odchod z tohto sveta.

Zobral som si teda krabičku s liekmi a odišiel som na kraj lesa, ktorý sa rozprestiera neďaleko môjho bydliska. Sadol som si na pevný konár stromu, ktorý bol približne vo výške mojich bedier. Vysypal som zo škatuľky všetky tabličky a povytláčal som jednotlivé lieky do svojej dlane. Zrazu som stál, resp. sedel pred veľkým rozhodnutím. V ľavej ruke 12 tabletiek, v pravej ruke pollitrová fľaška s vodou a v hlave ten stále neutíchajúci zmätok s nevyriešenou otázkou „bojovať, či sa vzdať?“. Túto zložitú chvíľu ešte umocňoval nepokojný tep, ktorý mi nedovoľoval v tichosti premýšľať. Po krátkej chvíli sa pridružilo ťažké dýchanie. Snažil som sa spomenúť si na najbližších, na to pekné, čo sme spolu strávili – v danom momente sa mi však nedarilo spomenúť na nič.

Nasledoval moment, ktorý by dokonale dopĺňala už len napínavá melódia niektorého z Hitchcockových filmov. Otvoril som dlaň so žltkastými tabletkami a všetky som si vsypal do úst a zapil ich tými pár deci čistej vody. Zrazu som pocítil teplo a úľavu. Moment, kedy by som sa najradšej sám potľapkal po pleci a povedal si: „Tak si to zvládol. Si proste macher“. Namiesto toho ma však po pár sekundách zachvátila obrovská panika a strach o svoj život. „Ty predsa nechceš zomrieť!“ povedal som si v momente, kedy som už napoly utekal domov a premýšľal som, za akú dobu začnú asi tak tabletky pôsobiť? Keď som prišiel domov, stihol som ešte zapnúť počítač a požiadať o radu svoju kamarátku, budúcu doktorku, ktorá mi odpísala, že ak okamžite nebudem utekať do nemocnice, sama sa postará o to, aby po mňa prišla sanitka. Po pár minútach odvrávania a chlácholenia samého seba, že to už nejako zvládnem aj s týždennou dávkou liekov v žalúdku, som sa vybral do nemocnice, kde som požiadal personál, nech mi vypláchnu žalúdok a pustia ma preč, aby doma nikto nič nezistil. Bohužiaľ, v tomto prípade to nebolo možné. Po všetkých procedúrach vyplachovania žalúdka, spisovania zdravotného záznamu a požičiavania nemocničného pyžama, ktoré pamätalo snáď aj éru Stalina, ma napichali infúziami, napojili na EKG a odviezli na JIS-ku. Keď za mnou prišla mamina, plakala a ja som pochopil, že jej povedali pravdu, s ktorou som teraz bol konfrontovaný. Bol som veľmi slabý a utlmený na to, aby som vysvetľoval svoje pohnútky a dôvody, prečo som to spravil. Nikto naokolo nedokázal pochopiť cieľ môjho konania. Nikto mi neveril, že som si nechcel ublížiť, že šlo skôr o zdvihnutý varový palec, či obrovský výkrik z mojej duše. Ľudia naokolo mi vyčítali, ako som im to mohol spraviť. IM? Pýtal som sa sám seba. „A čo ja?“ na mňa tu nikto nehľadí? Nikto neskúma, prečo som to spravil?“ Lieky som predsa nezjedol kvôli nejakej hlúpej stávke o veľké pivo. Zjedol som ich preto, lebo som už nedokázal kráčať ďalej! Pravdou však je, že v danej chvíli som mal v hlave takú prázdnotu mysle, že som nevedel povedať, prečo som to vlastne spravil.

Dnes mám možnosť nahliadnuť na tento môj čin aj z inej perspektívy, takže teraz tomu už celkom rozumiem. Avšak. Aj napriek tomu, že celý tento pokus bol prepletený samými negatívami, s odstupom času som si uvedomil, že práve z tejto skúsenosti som dokázal vyťažiť maximum. Je pre mňa veľkým životným medzníkom. Niekto by možno povedal, že som sa druhýkrát narodil. Ja však tvrdím, že tento deň bude v mojich očiach akýmsi zdvihnutým varovným prstom. Nie preto, aby som si pripomínal, čo sa v ten deň stalo, ale preto, aby som robil ešte viac pre to, aby do takéhoto bodu nemuseli nikdy dôjsť ľudia v mojom blízkom, či vzdialenejšom okolí. Práve tento životný zážitok bol spúšťačom k tomu, aby som začal navštevovať psychologickú poradňu, kde som si po určitej dobe uvedomil, že toto je to, čo by som v živote chcel robiť.

A tak dnes stojím tam kde stojím. Už nie som tým roztopašným 17-ročným stredoškolákom, ktorý hľadel len na seba a svoje problémy. Dnes viem, že stačí tak málo. Byť nablízku svojim priateľom. Byť tým, kto sa bude zvedavo pýtať, ako sa cítia ľudia v jeho okolí. Byť tým, kto dokáže poprosiť, poďakovať, či oceniť snahu druhých. Byť tým, kto sa skutočne zaujíma o to, čo ľudia v jeho okolí prežívajú.

Verím, že človek nemusí mať vyštudované vysoké školy, aby dokázal pomáhať, či vcítiť sa do druhých. Verím, že stačí tak málo. Proste… BYŤ ČLOVEKOM

PS: veľkou inšpiráciou v tejto tematike pre mňa bol film „TO SAVE A LIFE“, zo stredoškolského prostredia, ktorý touto cestou vrele odporúčam.