![[ne]normalne.sk](http://nenormalne.sk/wp-content/uploads/2015/11/logonen1.svg)
Fórum
Ako sa vysporiadať so samotou?
V poslednej dobe mám pocit, akoby som neustále bola sama/osamelá (ani to neviem definovať)… Mám pocit, že i napriek tomu, že ma obklopuje množstvo ľudí, že som s nimi, že sa rozprávame, robíme nejaké aktivity, jednoducho spolu trávime čas, aj tak som stále sama. Nemám k tým ľuďom žiaden vzťah. Nedokážem sa s nimi podeliť o svoje emócie a prežívania. Neviem, ako sa s tým mám vysporiadať. Je mi smutno z toho, že sa tak cítim a aj z toho, že o tom nemám komu povedať… Ako sa s tým mám vysporiadať?
6 answers
Ahojte ja mám depresie už dlhé roky a beriem teraz lieky tak mi jr trošku lepšie. Ale nemám kamarátov a cítim sa moc sám a neviem čo s tím mám robiť a je to hrozne nepríjemné. Neviem už čo mám robiť
-
Ahoj Patrik! Takéto pocity samoty zažíva dnes veľmi veľa ľudí. Žiaľ, je to preto, lebo dnes je veľmi rýchla a konzumná doba. Nijako tvoj smútok nezľahčujem, – len ti chcem povedať, že si v tom neni sám. Dôležité je neuzatvárať sa, ale chodiť von a byť pravidelne v kontakte s ľuďmi. Prípadne aj mať nejakého toho priateľa – bútľavú vŕbu.
Na moje otázky málokedy dostanem aj relevantnu odpoveď 
a keď som osamela, tak si skladam puzzle alebo idem na bike, pozerám telku, kreslim si alebo keď su tie pocity neznesiteľné, tak so píšem denník. To mi zvykne pomôcť
-
Smajli -puzzle som už neskladala niekoľko rokov.:) vau!..v čom ti pomáha to skladanie?
a ako to máš s denníkom? ako Veronka i ja, či nejako inak?
Ja keď sa cítim takto sama, tak sa snažím nemyslieť na seba a na svoje pocity… Snažím sa aj napriek tomu venovať iným, zapájať sa do aktivít atď.
Podľa mňa nie je dôležité mať k tým ľuďom nejaký vzťah, či zdielat s nimi svoje prežívanie. Myslím si,že niektoré veci nepatria do veľkých skupín…ale stačí sa pozdielat s jednou osobou, ktorej veríš…
-
Myslím, že máš pravdu. Ďakujem, Mirka. Občas ma len moje pocity samoty prevalcujú a mám pocit, akoby som sa nedokázala nikam zaradiť. Budem sa viac snažiť nejak nájsť si jednu osobu, s ktorou sa dokážem pozdieľať o svojich pocitoch a viac sa baviť s inými.
Veronka, a čo ti bráni v tom, aby si sa zdieľala s niekým aj o tvojich pocitoch a prežívaní?
-
Myslím si, že mi v tom bráni práve absencia pravého priateľa, ktorému by som verila a dokázala sa zdôveriť.
-
Smajli -
a čím by si u teba človek vedel získať dôveru? aký by mal voči tebe byť?
-
Mal by byť naozaj pravým priateľom v dobrom, ale aj v ťažkých situáciách. Pretože veľa ľudí v mojom živote bolo so mnou, ale len dovtedy, kým som začala mávať problémy, potom sa odo mňa odvrátili. Mal by hovoriť pravdu, byť čestný, asi aj trošku trpezlivý a mal by vedieť udržať tajomstvo. Samozrejme, malo by to byť obojstranné, čiže aj z mojej strany a som si toho vedomá. Ale taký vzťah asi treba aj budovať chvíľku.
-
Smajli -
páči sa mi,ako uvažuješ…mám to dosť podobne. “Pravý” priateľ sa vykryštalizuje v čase krízy väčšinou…a aj na tú si niekedy počkáme doooosť dlho
ako si sa cítila, keď ťa ľudia v čase problémov opustili?
-
Som rada, že mi rozumieš
Cítila som sa asi tak, že nie som pre nich dosť dobrá. Mala som pocit, akoby som urobila niekde chybu, a preto ma opustili. Cítila som sa dosť sama a tie ťažké časy sa pre mňa stávali ešte ťažšími ako predtým.
-
Smajli -
dala sa tá chyba aj identifikovať? či to bol len pocit?….
a čo ti v tých ťažkých časoch, keď si bola sama najviac pomáhalo? -
Bol to skôr len pocit, nedalo sa to konkrétne identifikovať.
Založila som si denníček, kde som v tých ťažkých chvíľach samoty napísala všetky svoje pocity a to, čo ma trápilo. Uľavilo sa mi a dokázala som sa potom sústrediť na iné veci a nie na to, že som sama. Doteraz nemám priateľov, s ktorými by to bol ten ideálny vzťah, ale naučila som sa viac komunikovať s ľuďmi, vychádzať s nimi, pracovať v skupinke a nehanbiť sa tak veľmi, ako predtým. Hoci to neplatí pri všetkých ľuďoch, je to lepšie ako to bolo kedysi. -
Smajli -
vau! denníček :), pomáhal ti teda v tom, že si si tam mohla vyliať dušu? ja som ho často využívala v puberte a niekedy ešte aj teraz, keď mi je pod psa a potrebujem získať trocha odstup od ťaživých emócii vo mne a necítim sa ešte na to, aby som to vravela “živej osobe” . Získavam cez to i také sebapoznanie mňa ako osoby….čo ty? ako to máš s tým denníkom? v čom ťa to posúva, ak do neho píšeš?
-
áno, presne v tom
vždy keď ma zmietajú emócie, či už tie pozitívne, alebo negatívne, papier je pre mňa niečo, čo ma neodsúdi, iba ticho vypočuje. Tiež ho využívam, keď to neviem niekomu povedať. A tiež vtedy, ak nechcem aby o tom niekto iný vedel. Spätne potom zisťujem, ako napríklad reagujem v určitých situáciách a čo môžem v takej ďalšej urobiť lepšie. Často krát sú niektoré stránky iba počarbané, alebo je tam niečo nakreslené, pretože to lepšie vystihne to, čo som v tej chvíli prežívala. Občas mi to dáva nadhľad nad vecami, pri písaní, čo som urobila, alebo čo sa chystám urobiť si lepšie uvedomím danú situáciu a získam nový pohľad. -
Smajli -
paráda :)…denníčky sú riadne super…a páči sa mi, ako si napísala” papier je pre mňa niečo, čo ma neodsúdi, iba ticho vypočuje ” – to máš veru pravdu. Človek niekedy proste potrebuje byť len vypočutý a nesúdený,že?…ako často si takéto niečo zažívaš vo svojom okolí? (nesúdenie)
-
to áno, a som rada, že také niečo je
hej, niekedy iba to, že niekto vypočuje, dokáže urobiť zmenu v tom, ako sa cítim, alebo ako sa na danú vec pozerám.. väčšinou sa mi skôr stáva, že ma ľudia súdia, podľa toho, ako vyzerám, ako sa učím, čo nosím oblečené alebo podobne.. s nesúdením sa až tak často nestretávam.. iba občas, a to najmä v škole, ale nie medzi spolužiakmi.. obľúbila si ma jedna pani profesorka, ktorá ma síce nič neučí, ale berie ma ako svoju dcéru.. ona ma nikdy nesúdila.